Počúval som záznam z nedávnej diskusie z cyklu Ako zachrániť demokraciu a zaznela tam dôležitá výzva.

Κατέβην χθὲς εἰς Πειραιᾶ. „Včera som zišiel do Pirea.“ Toto je preslávená prvá veta Platónovho dialógu Štát, kde Sokrates diskutuje o spravodlivosti.

Kritické myslenie je termín, ktorý sa opakuje stále. Taký ten – ako sa hovorí –, buzzword. Na tom sa asi zhodneme všetci. Čo to ale to kritické myslenie je, to už pri všetkom bzučaní až také jednoznačné nie je.

Čo nás robí ľuďmi? Čítam teraz s mojimi deeptalkermi knihu Vita Contemplativa od Byung-Chul Hana, v rámci nášho večerného online kurzu, a zaznela tam odpoveď: „Inactivity constitutes the human.“

Diskusia, ako forma rozhovoru zacieleného na lepšie pochopenie otázky či problematiky, je nám ľudom vlastná a je potrebná. Máme na ňu ale dosť príležitostí v dnešnom ulietanom svete, ktorý tlačí na výkon, a ešte aj spánok či dovolenka sú chápané ako príprava na ešte efektívnejšiu prácu?

Tento víkend som opäť zažil to, prečo ma baví a dáva mi zmysel organizovať náš Filozofický víkend v Banskej Štiavnici. Hlavnou témou bolo síce hľadanie zmyslu života, večerné debaty si ale našli cestu aj k iným otázkam, ktoré ľudstvo trápia asi od nepamäti.

Bude sa konať jedna konferencia, kde sa zídu neuropsychiatri, neurológovia, psychiatri a jeden filozof a chcel by som tam povedať niečo o duši. Ešte si musím premyslieť čo, ale na mušku sa mi už dávnejšie dostal súčasný britský filozof John Cottingham, ktorý o duši píše naozaj oduševnene.

V mojich stĺpčekoch píšem o rôznych veciach a vy tak počujete môj vnútorný svet cez moje slová. Dnes chcem ale spraviť výnimku a ponúknuť sondu do vnútorného sveta iných vzácnych ľudí.

V roku 1882 zomrel Boh. Je to rok vydania knihy Radostná veda od Friedricha Nietzscheho.

Je to skvelý pocit, keď sa myšlienka stane realitou; je to viac ako pocit a vnímam to skôr ako zodpovednosť, výzvu, radosť.