Komunikuje, ale niečomu nerozumie. Čo je to? Papagáj? Dieťa? Simulátor? Turista? Herec? Úradník?

Možno ste to už počuli. Naša západná civilizácia a jej tri piliere: antika a grécka tradícia filozofovania, Rímska ríša a jej právny poriadok a do tretice kresťanstvo a jeho vhľad do neodňateľnej dôstojnosti človeka.

Po Halloweene a Dušičkách je ideálny čas na asi najťažšie, ale súčasne najkľúčovejšie rozhodnutie vášho života: zmieriť sa so smrťou.

Na našom instagramovom profile Pravidelná dávka zverejňujeme každú stredu krátku jednohubku. Predstavte si ju ako každotýždenný myšlienkový kamienok, ktorý vám vložíme do topánky (teda mysle) a ktorý vás v tom najlepšom zmysle slova začne omínať.

Najprv tri úryvky. Prvý: „Nemôžem predstierať, že sa [smrti] nebojím. Ale najväčšmi cítim vďačnosť. Ľúbil som a bol som milovaný; veľmi veľa som dostal a niečo sa mi podarilo vrátiť; čítal som a cestoval, premýšľal a písal. (...) Predovšetkým som však bol cítiacou bytosťou, mysliacim zvieraťom na tejto nádhernej planéte a to samo osebe je nesmiernym privilégiom a dobrodružstvom.“

Kráčajúc ulicami Banskej Štiavnice, Sokrates stretol neurovedca Milana a filozofku Kláru. Údajne ich dialóg prebiehal asi takto:

Jeseň a jeseň života. Začať takýmto klišé možno odradí nejedného čitateľa, ale pravda je taká, že odumierajúce leto je ideálnym časom na existenciálne úvahy. Dostanem sa k smrti, ale najprv pár slov o mojich študentoch.

Cestovanie vo vlaku a kráčanie sú moje najobľúbenejšie formy komunikácie. Komunikácie? Tak predsa hovoríme o cestách, po ktorých cestujeme.

OZ Belasý motýľ spája deti, dospelých aj ich rodiny, ktorí žijú s rôznymi nervovosvalovými ochoreniami. Nedávno som od nich dostal nečakané, ale o to vzácnejšie pozvanie.

Oživme Platóna a pozorujme, ako by nanovo napísal svoju slávnu alegóriu o jaskyni. Nebola by už situovaná v tmavej diere s ohňom, ale skôr v pohodlnej izbe s wi-fi, ľudia sedia pripútaní k obrazovkám a hľadia na nekonečný prúd obrázkov a videí.