Keď sme ešte robili študentské divadlo, tak sme občas vymysleli nejaký myšlienkový úlet a vraveli sme si, nech to každý pochopí, ako chce. Netrápilo nás to.

Už som sa aj ja párkrát pristihol pri tom, ako sa dívam na kratučké príspevky politikov nie preto, že by som bol zvedavý, čo sa dozviem, ale že ako sa zase pobavím, keď to, čo už viem, spracuje ten či onen...

Bol Halloween, ale celý deň som na to nemyslel, bolo toho veľa. Skrátka ťažký deň. Taký, keď sa potom pýtate, prečo to robíte, čo vám to dáva. V mojom prípade napríklad divadlo. Ťažko sa to niekedy vysvetľuje, ale pokúsim sa.

V poslednom čase som videl niekoľko štúdií o dobe postfaktickej. Ale za toho šľaka nemôžem nájsť žiadnu štúdiu o dobe faktickej. A pritom to bolo asi celkom výnimočné obdobie. Alebo mohlo byť, nie?

Zažil som ešte na kúsok tú dobu socializmu, že ste o niekom nemohli niečo povedať. A to bolo smiešne, lebo o to viac to všetci vedeli a zdieľali ako tiché tajomstvo.

Všetko sa vyvíja, všetko sa mení, dokonca aj taká tradičná disciplína ako želania na konci roka. Teda možno je to len moje bludné pozorovanie, ale zdá sa mi, že tu došlo priam k paradigmatickej zmene.

Každý má v živote určite aspoň jedného takého špeciálneho kamaráta, ktorý akoby sa bál ukázať, čo vlastne chce. Tak robí, čo môže, aby to bolo tak, že to chce niekto iný. Potom sa už nebojí. A vy s ním tú jeho hru celé roky hráte, lebo čo sa dá robiť, je to váš kamarát.

Každý má v živote určite aspoň jedného takého špeciálneho kamaráta, ktorý akoby sa bál ukázať, čo vlastne chce. Tak robí, čo môže, aby to bolo tak, že to chce niekto iný. Potom sa už nebojí. A vy s ním tú jeho hru celé roky hráte, lebo čo sa dá robiť, je to váš kamarát.

Minule sa ma niekto pýtal, čo ma momentálne najviac desí. A ja som povedal, že ma významne desia ľudia, ktorí všetko vedú a tvária sa, že všetko vedia. Ale nebolo to úplne presné. Teraz som vďaka jednej správe na to prišiel.

Môj syn by povedal, že som sa v tejto Osnove tak trochu opustil. Myslel by tým, že som viac sám sebou, než je spoločensky vhodné a, hádam, aj únosné. Je to paradoxné, opustil som sa, lebo naozaj cítim, že nie som sám. A to je krásne. Tak by sa chcel opustiť každý.