„Ahoj, Jaroslave, chybíš nám. Máme tě rádi,“ čte Jaroslav Halajčík z dopisu, který mu poslala na západ Ukrajiny jeho rodina. Odmlčí se, zvedá oči od papíru a překládá ho. „Dál už je to osobní,“ nechce ve čtení pokračovat. „Ještě pusu mi posílá,“ jásá 36letý Slovák. Jaroslav Halajčík je prvním občanem členského státu Evropské unie, který se dostal do zajetí na Ukrajině, když bojoval na straně Ruska.

Slovensko má ambíciu naplniť záväzok voči NATO odvádzať dve percentá HDP na obranu.

Minister obrany SR Jaroslav Naď a náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR gen. Daniel Zmeko vyjadrujú v mene celého ministerstva a ozbrojených síl rodine, pozostalým a blízkym úprimnú sústrasť.

Na Sibíri a Ďalekom východe sa začína vojenské cvičenie Východ 2018. Má ísť o najväčšie ruské manévre od čias Sovietskeho zväzu. Moskva tvrdí, že povolala 300-tisíc vojakov. Zapojí sa Čina aj Mongolsko. Čo je cieľom mohutného cvičenia? Ako zareaguje NATO? Odpovedá bezpečnostný analytik Jaroslav Naď.

Prečítajte si výzvu slovenských umeleckých osobností.

Dokument o nezmyselnej hranici, ktorá rozdelila dedinu Slemence aj ľudské osudy na dlhé desaťročia. Keď sa v novembri 1944 sovietske vojská dostali na Podkarpatskú Rus, najvýchodnejšiu časť vtedajšieho Československa, v Užhorode na zjazde komunistov bolo odhlasované pripojenie tejto oblasti k Sovietskemu zväzu. Sovietska armáda vzápätí toto územie anektovala. 29.júna 1945 bola formálne uzavretá sovietsko-československá dohoda, ktorou sa tento stav potvrdil.<br> Moskva sa zaviazala rešpektovať vnútorné poriadky Československa, avšak sovietski vojaci sa na slovenskom území správali násilne ako na území dobytom.<br> Tento politický akt znamenal pohromu pre obyvateľov dediny Slemence, ktorá bola v noci 30.8.1946 rozdelená Červenou armádou na dve časti. Jedna časť, Veľké Slemence zostala na Slovensku /vtedajšie Československo/ , druhá dostala názov Malé Slemence a pripadla Ukrajine /vtedajší Sovietsky zväz/.<br> Ostnatý drôt, bezohľadne natiahnutý medzi domy, rozdelil nielen cintorín, majetky, ale aj najbližšie rodiny na desiatky rokov, niekedy dokonca navždy. Vyskytli sa prípady, keď rodičia zostali na jednej strane a deti na druhej...

Film o hľadaní domova a dlhej ceste za šťastím. Rodina Krnáčovcov sa po druhej svetovej vojne presťahovala zo stredného Slovenska na Podkarpatskú Rus. Po spornom pričlenení tohto územia k ZSSR sa ocitli v pasci, z ktorej nemohli uniknúť. V rámci Chruščovovho dekrétu boli násilne presídlení do dediny Balgarka v kazašskej stepi, kde prežili vyše štyridsať rokov.<br> Po rozpade Sovietskeho Zväzu sa rozhodli vrátiť späť do Európy. Na jeseň v roku 2000 opustí rodina Dimitrija Kiossyiu dom v kazašskej stepi a zamieri do krajiny svojich predkov, na Slovensko. Poznajú ho len z rozprávania svojich rodičov…<br> Nový začiatok však prinesie viac sklamania ako radosti. Dovtedy pevné vzťahy vo vnútri rodiny sa začínajú narúšať. Najmä starší členovia rodiny majú pocit vykorenenia a čoraz častejšie spomínajú na život v Kazachstane. Jedného dňa sa hlava rodiny, Dimitrij, rozhodne vrátiť späť…

Na predvolebné otázky odpovedali Henrieta Mickovičová a Ján Jackuliak, Michal Luciak a Martin Poliačik, Peter Bebjak a Jaroslav Vojtek, Juraj a Adriana Kemka. Potom zahrá Impro Session v zložení Tono a Sáva Popovič, Juraj Burian, Lubor Priehradník a Vlado Wittgruber.

Nový minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO) neplánuje pokračovať vo viacerých armádnych projektoch, ktoré začali jeho predchodcovia. Za aktuálnu prioritu považuje zabezpečenie základných ochranných prostriedkov pre vojakov a technológií na boj s koronavírusom.

Najstarší filmový festival v Benátkach, ktorý o rok oslávi deväťdesiatku, patrí spolu s Cannes a Berlínom k „veľkej trojke“ najvýznamnejší filmových podujatí na svete. Slovenskí filmári Peter Kerekes a Ivan Ostrochovský na ňom získali cenu prehliadky Orizzonti za scenár k filmu Cenzorka. O tom, prečo má film dva názvy, ako vznikal a čo pre tvorcov ocenenie znamená, sme sa rozprávali s jeho hlavným tvorcom Petrom Kerekesom.