Ďalší skvost francúzskeho cukrárstva – vyskočil by pri tom názve každý druhý Francúz a divo by sa bil pri tých slovách do hrude. Neapolčan by pritom rovno prevrhol stôl, pretože ho považuje za svoj rodný koláč. Obaja sa mýlia. Rum baba.

Človeku na stole pristane tanier. Pozerá naň a nevie spustiť oči nie z hlavného jedla, ale z prílohy. Vedľa mäsa sa totiž povaľujú malé svietiace lampióniky. Oranžové balóny v tvare obrovských mandlí. Dobre vidí? Sú to zemiaky? Pommes soufflée.

Možno ste ho už ochutnali. Vyzerá ako pretiahnutá podlhovastá čučoriedka, ibaže chutí inak. Viac ovocne, sladšie a výraznejšie – teda ak ho porovnávame s čučoriedkami americkými, ktoré tiež rastú na kríku ako on. Mnohí ho ešte nepoznajú, no mali by: muchovník.

Už sme tu mali mnoho jedál pomenovaných po vojvodcoch, hudobníkoch, herečkách, speváčkach, dokonca primabalerínach. No nikdy sme tu zatiaľ nemali jedlo, ktoré by bolo pomenované po opere, či presnejšie titulnej postave v nej. A je to tu: Pasta alla Norma.

Pôvodne ich bolo päť. Najdôležitejšie omáčky na svete, ktoré musí odpredu-odzadu ovládať každý dobrý kuchár, predovšetkým však ten francúzsky. Potom však prišiel na prelome storočí Auguste Escoffier a kodifikoval ďalšiu, šiestu. Vedel, že musí, pretože je unikátna. Beárnska omáčka.

Francúzska cukrárina je hotová veda. Pri pohľade do niektorých príprav má človek pocit, že zablúdil skôr do laboratória než do svätyne gurmánskych slastí. A to názvoslovie! Kto sa má v tých pojmoch vyznať? A aký je medzi tými všetkými krémami rozdiel?

Ochladzuje sa. Nejeden z nás by to rád otočil a zaradil ešte jeden mesiac tepla, slnka, mora a piesku. No nedá sa. Na predlženie leta treba potom siahnuť po iných metódach. Napríklad oklamať telo chuťovou spomienkou. Piña colada.

Vyslovíte jeho meno a zainteresovaní, či presnejšie životom poučení, sa zasnívajú. Tí s menšou sebakontrolou dokonca jemne premľasknú či opatrne obtrú svoj jazyk o podnebie, akoby na ňom prevaľovali ten mok. Nadýchnu sa nosom, prehltnú a vydýchnu. Barolo.

V úhľadnej lakírovanej miske červenej farby pláva čosi zvláštne. Podobá sa to na neforemného vodného živočícha – plachú zablúdenú medúzu. Po ochutnaní zistíme, že je to tofu, len s orieškovou príchuťou. Najchutnejší starodávny zvitok, aký sa dá zjesť. Volajú ho juba.

Už sa to nesie: krásny tenký plátok kuracieho mäsa, ktoré vyzerá pripravené na prírodno. Až kým sa do neho našinec nezahryzne. Na jazyku sa zrazu spojí delikátne krehké mäso s citrónovou vôňou a trpko pikantným chvostíkom kapár. Piccata.