Niekde sa stala chyba, niekde sa stalo viac chýb a sme tam, kde sme. Nevieme, kde presne, samozrejme, len sa nám zdá, že to nie je šťastné, svetlé a veselé miesto plné nádeje a optimizmu, ale je to miesto tmavé, temné, beznádejné a bezvýchodiskové. Psota a zmar.

Okolnosti asi nebudú vzhľadom na situáciu úplne definujúce, ak by ale boli, pokojne by sme mohli hovoriť o klišé až o stereotype.

Zaujímalo by ma, čo sa deje v Mordore. Nie veľké dejinné veci, ale také tie malé obyčajné všednosti.

Neodvážim sa tvrdiť, že je to často, keďže do veľkej miery je to súčasť mojej práce, ale do kina chodím minimálne raz-dvakrát týždenne.

Máločo ma dokáže vytočiť viac ako také tie zbytočne pseudo-optimistické floskuly spojené s trénovaním životného štýlu a mentálneho nastavenia.

Klasická Disneyho Snehulienka, nakrútená v roku 1937, azda jeden z najslávnejších animovaných filmov vôbec, sa dočkala svojej novej, hranej verzie.

Nech je umenie čímkoľvek, osobne o ňom najradšej uvažujem ako o civilizačnom laboratóriu, kde v bezpečnom prostredí fikcie, pravdivejšej ako skutočnosť, celkom programovo oddeľujeme slobodu od zodpovednosti.

Jóóój, ale by som si zakonšpiroval. Nie jednoducho, samozrejme, žiadny Rothschildov trust, slobodomurári, Reptiliáni, svetový priemyslovo-vojenský komplex ani globálna oligarchia a ďalší zvyčajní podozriví, ale niekto, na koho sme ešte neprišli.

Určite by som nehovoril o superschopnosti, pravdou však je, že si pamätám.

Bol to iný Veľkonočný pondelok, smutnejší, samozrejme, ale aj metafyzickejší. Nemá sa v tom vraj hľadať žiadna symbolika, ale ide to ťažko, predsa len, keď umrie pápež, nikdy to nie je len tak.