Sedím s Kachom v kaviarni neďaleko metra. V štvrti Gldani, ktorá je od centra pomerne vzdialená, niet po protestoch žiadnej stopy. Život tu plynie, ako by sa nič nedialo, pravda, ak sa práve neprotestuje pred gldanskou väznicou, kde umiestňujú zadržaných na protestoch.

Protesty na Slovensku nebudú ako protesty v Gruzínsku a tak je to v poriadku. Sú za tým kultúrne a historické kontexty, ktoré vytvorili iné mentality. Preto tí, čo sa obávajú násilností, by sa nemali báť a tí, čo sú nespokojní s ich intenzitou, porovnávajúc ich s tými gruzínskymi, by sa mali upokojiť, lebo inak to nebude, no to neznamená, že to nebude fungovať. Čo funguje v jednej krajine, nefunguje v inej a naopak. Je fajn inšpirovať sa, ale nie je OK kopírovať, tlačiť do toho.

K psychiatrom, psychológom, záchranárom sa pripájajú ďalšie skupiny občanov. Všetci majú výhrady a vyjadrujú vážne obavy zo spôsobu akým vládne. A svojim podpisom ukázali, že nemajú strach.

Zakaukazsko nikdy nebolo oázou pokoja, ale tak to už býva. Niektoré miesta vďaka svojmu geniu loci priťahujú ľudí viac ako iné a Gruzínsko za Kaukazom túto špecifickú príťažlivosť má. Mnohí sa po svojej prvej návšteve vracajú a mnohí sa aj sťahujú. Ako mi povedala jedna Gruzínka s čečenskými predkami: „Gruzínsko vás svojou náručou objíme.“ A potom je už ťažké sa nevrátiť.

Otestovať skautskú výnimočnosť, ktorá menila celé generácie, treba osobne. Ako vlastne v roku 2016 vyzerá vrcholná skautská akcia roka – tábor v divočine?