„Všetci sme zohrali svoju rolu, od rodín, ktoré stratili manželov a deti, až po mužov, ktorí padli či boli zmrzačení. V našich dejinách bolo mnoho Nelsonov Mandelov.“ Thulani Mabaso hovorí o mužovi, ktorému pripisujú zásluhy za oslobodenie Juhoafrickej republiky od apartheidu, rasovo-segregačného režimu.

Je osem hodín ráno a rybárska dedinka Rebo na východnom pobreží indonézskeho ostrova Bankga sa dávno prebudila. Desiatky otrhaných mladých mužov sa schádzajú okolo malého prístavu, vybavení len bandaskou benzínu a slabým obedom.

Upozornenie: osoby, o ktorých píšeme v tomto článku, boli odfotografované so zahalenými tvárami a ich mená boli z bezpečnostných dôvodov zmenené. Z rovnakého dôvodu neuvádzame presné miesta v údolí Bekaa, kde sa rozhovory odohrali. Sýrske utečenky, s ktorými sme hovorili, sa totiž boja o svoj život.

Laureátka Nobelovej ceny za mier, žurnalistka, ľudskoprávna aktivistka a predovšetkým „matka revolúcie“, ako ju teraz nazývajú v Jemene. Život Tawakul Karmanovej sa od vlaňajšieho októbra, keď dostala nobelovské ocenenie, výrazne zmenil. Tridsaťdvaročná matka troch detí sa stala symbolom.

Amal Bašá sedí na fialovej pohovke vo svojom dome na predmestí Saná a s dojatím spomína na rok, ktorý – azda – zmení jej rodnú krajinu, Jemen. Ľudskoprávna aktivistka a členka Národnej revolučnej rady rozpráva: „Odňali sme režimu jeho legitimitu. Bola v tom obrovská radosť.“

Stojíme na vrchu jeho 23-poschodového hotela a Cem Saffari neskrýva hrdosť a spokojnosť. „Je tu rýchlejší ekonomický rast ako v Dubaji. O štyri či päť rokov dosiahne Kurdistan to, čo trvalo Arabským emirátom celých dvadsať. Uvidíte, ani to tu nespoznáte.“ Takto znie jeho odpoveď na našu otázku, prečo sa sem presťahoval z Londýna.

S potešením oznamujem, že .týždeň, jeho ľudia a príspevky získali najviac Novinárskych cien za rok 2011 spomedzi všetkých médií na Slovensku. Získali sme celkovo 6 hlavných cien.

„Už viem, ako mučiť človeka. Až na nich príde rad, tak sa mi tieto nové vedomosti zídu.“ Sedíme v kaviarni na kraji severolibanonského mesta Tripoli, kam sa pred takmer dvoma mesiacmi Abu Omar uchýlil po úteku zo Sýrie. V skutočnosti sa nevolá Abu Omar, ale jeho príbeh je pravdivý.

„Utekal som pred tankami, ktoré sa na nás valili. Keď som došiel na križovatku, dve guľky ma zasiahli do nohy a spadol som. Jeden môj priateľ zastal a chcel mi pomôcť. Ostreľovači ho trafili trikrát, z toho raz do hlavy. Zomrel mi v náručí. Volal sa Hasan Matar.“

Taliansky spolupracovník .týždňa Matteo Fagotto sa vrátil do Egypta, ktorého po páde Mubarakovho režimu čakali prvé slobodné parlamentné voľby, no hnev demonštrantov pokračuje. Ich terčom je v súčasnosti armáda, podľa nich pokračovateľ bývalého režimu.