Prosím, neberte tento text ako novo spustenú ofenzívu. Skôr je to niečo ako moje vlastné vyrovnanie sa s úlohou katolicizmu a kresťanského konzervativizmu v politike.

Mnohokrát a v mnohých súvislostiach uvažujem o slobode ako o schopnosti vymaniť sa z celku, ktorý mi už nedáva zmysel tak ako predtým, v ktorom sa necítim svoj či jednoducho dobre, ako o možnosti zmeniť smerovanie napriek tomu, že prúd ma spolu s mojimi bližšími či vzdialenými spolupútnikmi unáša jasným smerom. Vymedziť sa voči tomu, čo nechcem, čo ma využíva, melie do masy, do ktorej vnútorne nepatrím.

K poznaniu mysle nevedie priama cesta, ale kľukatý chodník, na ktorom sa omyly lepia na každý náš krok. Psychiatrický a psychologický výskum nemôže byť vedený iba snahou po poznaní, ale aj metodologickým úsilím nastaviť hranice tomu, čo je empiricky uchopiteľné.

Prečo sa tešíme z dobrého jedla, vyhľadávame blízkosť iných ľudí či pociťujeme úzkosť na mieste, kde nám predtým niekto ublížil? V pozadí nášho prežívania príjemnosti a nepríjemnosti stojí súhra apetitívnych a averzívnych mechanizmov. Tie tvoria základ regulácie života naprieč živočíšnou ríšou a podmieňujú podstatnú časť nášho prežívania, teda to, čo sa nám páči a čo nie.

V posledných rokoch sa zdá, že umelá inteligencia dokáže všetko. Čoraz častejšie počuť tvrdenia nielen o tom, že čoskoro predbehne ľudský mozog, ale aj o tom, že sa tak už vlastne stalo. Keď sa však bližšie pozrieme na to, ako sa AI učí, a porovnáme to s tým, ako sa učíme my, zistíme, že náš mozog je v niečom stále o krok vpred. Jeho hlavnými prednosťami sa ukazujú byť úspornosť a nesmierna prispôsobivosť.

Vyšetroval som muža, ktorý pre pracovné nasadenie, ktoré vo svojej situácii považoval za objektívne potrebné, nechcel spávať so svojou ženou. Necítil na to dostatočné sexuálne vzrušenie. Hovoril som so ženou, ktorá pracovala toľko, že ju to už nielen vôbec netešilo, ale to u nej viedlo k závažným úzkostným symptómom. Napriek tomu nebola schopná prestať s činnosťou, ktorú už neovládala ona, ale ktorou bola úplne ovládaná. Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí potrebujú prácu podobne ako iní hazardné hry, len takmer nikto z ich okolia to nevníma ako niečo vážne, pretože ich námaha je často veľmi prospešná pre spoločnosť. Ich najbližší však vedia, že sa v nich usadilo pudenie k činnosti, ktoré nikdy neutícha.

Ak sa pýtame, prečo niekedy chceme bolesť, odpoveď môže byť práve tu: bolesť sa môže stať miestom istoty, miestom identifikácie, miestom, kde sa cítim ako ja.

Výbor Slovenskej psychiatrickej spoločnosti prostredníctvom svojho prezidenta Michala Pataráka vydal stanovisko, v ktorom apeluje na NR SR a poslancov, ktorí budú hlasovať o novele Ústavy SR, aby odmietli znenie, ktoré by diskrimináciu a porušovanie ľudskej dôstojnosti zaviedli priamo do Ústavy Slovenskej republiky.

Nie je to sexualita ani rodová identita, čo ľuďom s ich variáciami spôsobuje trápenie, ale spôsob, akým na ich odlišnosť reaguje spoločnosť. Zdrojom mnohých ich psychických ťažkostí a problémov je stigmatizácia, a na jej základe vylučovanie, diskriminácia a pseudomorálne predsudky.

Na Františkovi ma neupútalo najviac jeho reformátorstvo alebo dokonca akýsi disent zhora, hoci sledovať to bolo veľmi zábavné, ale to, ako túžil po tom, aby všetci poznali Boha ako milujúceho a milosrdného Otca. Mať takého Boha je niečo úplne iné ako mať Boha nemenného strážcu morálnych zákonov. Taký Boh je totiž pre všetkých. Je aj pre mňa. A to bolo posolstvo, ktoré som od Františka napokon prijal a za ktoré som mu veľmi vďačný.