Ľudský hlas je vlastne jednohlasý hudobný nástroj.

Rozmýšľal som nad tým, koho by som mal ešte zaradiť do galérie veľkých muzikantských postáv z mojej histórie.

Bol som v Budapešti. Na tom, samozrejme, nie je nič mimoriadne, ale pre mňa Budapešť bola a stále je miesto, v ktorom som prežil veľa dôležitých okamihov svojho života.

Dňa 9. októbra v klube Blue Note (Nové Mesto nad Váhom) spievala vynikajúca (pôvodne francúzska) speváčka Cyrille Aimée.

Občas sa môžem pokúsiť byť aktuálny, najmä keď žijeme v týchto turbulentných časoch, v ktorých sa naša kultúra otriasa pod prudkými údermi ťažkotonážnych zbraní jej vlastných predstaviteľov.

Tí, ktorí sa pohybujú po internete so snahou vypočuť si alebo nebodaj (lebo to už robí málokto) stiahnuť novú hudbu do počítača, určite poznajú portál Bandcamp. Je pre nás hudobníkov dosť dôležitý.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.

Moje leto je ideálne nato, aby som si zaspomínal na staré časy. Nebyť toho, že sa snažím každý týždeň splniť svoj sľub prispievať do .týždňa, asi by som nespomínal, lebo moja životná stratégia je ísť ďalej, dopredu.

Bratislavské jazzové dni, všeobecne zvané džezáky, sa v tomto roku dožívajú pol storočia. Keď je človek mladý, tak tie storočia nič neznamenajú. Pamätám sa z dejepisu, že mi to nič nehovorilo, keď sa spomínalo minulé storočie.

Trochu slovenskej jazzovej histórie nezaškodí. Nie je síce dostatočne národná, ako sa to dnes vyžaduje, ale pravdou je, že Slováci začali hrať a počúvať jazz presne vtedy, keď to bolo v móde v celej Európe. Aj my máme svoju jazzovú históriu.