Ľudský hlas je vlastne jednohlasý hudobný nástroj.

Rozmýšľal som nad tým, koho by som mal ešte zaradiť do galérie veľkých muzikantských postáv z mojej histórie.

Bol som v Budapešti. Na tom, samozrejme, nie je nič mimoriadne, ale pre mňa Budapešť bola a stále je miesto, v ktorom som prežil veľa dôležitých okamihov svojho života.

Občas sa môžem pokúsiť byť aktuálny, najmä keď žijeme v týchto turbulentných časoch, v ktorých sa naša kultúra otriasa pod prudkými údermi ťažkotonážnych zbraní jej vlastných predstaviteľov.

Keď som minule písal o tom, čo bolo pred 90. rokmi, tak som ešte netušil, že sa budem ďalej zaoberať ešte staršími spomienkami, ktoré súvisia s jazzom. Ale náhoda mi prihrala taký materiál, ktorý jednoducho nemôžem obísť.

August ’68 a November ’89 sú dva historické dátumy, ktoré som prežil osobne. To je skutočnosť, ktorá ma minimálne oprávňuje hovoriť o mojich vlastných skúsenostiach, poznatkoch a zážitkoch.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.

Moje leto je ideálne nato, aby som si zaspomínal na staré časy. Nebyť toho, že sa snažím každý týždeň splniť svoj sľub prispievať do .týždňa, asi by som nespomínal, lebo moja životná stratégia je ísť ďalej, dopredu.

Bratislavské jazzové dni, všeobecne zvané džezáky, sa v tomto roku dožívajú pol storočia. Keď je človek mladý, tak tie storočia nič neznamenajú. Pamätám sa z dejepisu, že mi to nič nehovorilo, keď sa spomínalo minulé storočie.

„Rozhodol som sa, že zavesím svoje cestovné topánky na klinec.“ Tento oznam napísal John Mayall svojim fanúšikom na začiatku pandémie. Ale dlho to netrvalo. Len čo sa situácia trochu uvoľnila, začal opäť koncertovať a nahrávať.