27. februára 2022, len tri dni po invázii ruských vojsk na Ukrajinu, vyhlásil nemecký kancelár Olaf Scholz v nemeckom parlamente Zeitenwende, zmenu epochy.

Radšej nech je to strašné s Matovičom, ako katastrofa s Ficom, dal sa počuť Milan Kňažko. Nejde však o Kňažka, ale o Matoviča. A o dve otázky – či možno s Matovičom vládnuť a či možno vládnuť bez Matoviča a bez vlády s Hlasom, ktorou hrozí Matovič. Myslím si, že sa dá vládnuť normálne, bez Matoviča, ale nedá vládnuť strašne s Matovičom.

O spoločenských a humanitných vedách možno hovoriť v modernom zmysle slova od osvietenstva. Vtedy sa ustanovili ako vedecké disciplíny v dnešnom chápaní.

Posledný prieskum Focusu ukázal, že takmer dve tretiny Slovákov chcú orientáciu krajiny na Západ. Je ich trikrát viac ako tých, ktorí sa prikláňajú k Rusku.

Prvý raz som si naplno uvedomil Pavla Bindera v roku 1999 na výstave v Trnave, v Koniarkovej galérii, kurátorkou bola Zuzana Bartošová. Binderove sochy zarámovala osteniami dvier, ktoré prechádzali z jednej miestnosti do druhej. Vyzerali neskutočne, latentne.

Dežo Ursiny zomrel v roku 1995 uprostred života. Jeho príbeh rockera, herca, autora muzikálov, dokumentárnych filmov a listov ostal otvorený. Legendy ho sprevádzali od šesťdesiatych rokov a po jeho smrti sa šírili s pribúdajúcim časom.

Vladimír Beskid mal šťastnú ruku, keď na minuloročnej letnej výstave spojil v trnavskej Galérii Jána Koniarka v Synagóge – Centre súčasného umenia maliarku Patríciu Koyšovú so sochárom Mariánom Strakom, ktorí sa predtým nepoznali ani spolu nevystavovali.

Oskár Čepan sa v opulentnej monografii Jozefa Leikerta Osudy osobností Slovenska nevyskytuje. Asi nebol preňho dostatočnou osobnosťou. A predsa, Oskár Čepan v slovenskej kultúre dvadsiateho storočia osobnosťou bol. Nebol smotánkou ani elitou, nevystrkoval sa, a predsa bol osobnosťou, jednou z najväčších.

Ako dieťa som sa naučil vnímať obrazy cez ilustrácie detských kníh. Pamätám si ilustrácie Dobšinského Prostonárodných povestí od Karola Ondreičku, Ivana Šimka, Vincenta Hložníka, Vojtecha Stašíka, ktoré sme mali doma. Hložníkových kresieb som sa bál. Naše deti mali Martina Benku a Ľudovíta Fullu a spokojne sa smiali.

Vlada Popoviča som prvý raz v živote možno videl na predstavení Fikariho a Pogorielovových žiakov zo ŠUP. Videl aj nevidel. Hrali Bottovu Smrť Jánošíkovu s plošnými bábkami, ktoré v ich rukách ožili. Keď skončili, vyšli s bábkami pred scénu a stal som sa svedkom premeny drevenej dvojrozmernej preglejky na tieňovú trojrozmernú imagináciu.​