O niekoľko týždňov si opäť pripomenieme začiatok druhej svetovej vojny. Bude sa tiež veľa hovoriť o tých, ktorí v tých časoch prejavili osobnú statočnosť. Je smutné, že na niektorých z nich sa už takmer zabudlo.

Robert Fico nie je pre Poliakov príliš známym politikom. Posledným slovenským politikom, ktorého nad Wislou ako-tak registrovali, bol Mikuláš Dzurinda. To však bolo ešte na konci 90. rokov, keď sa Bratislava usilovne snažila o dobré vzťahy s Varšavou kvôli dobiehaniu zameškanej integrácie do EÚ a do NATO. Ani jedna z návštev Roberta Fica v Poľsku sa nevyznačovala niečím špeciálnym. Ak niečo zaujalo, tak to bola skôr jeho neúčasť 1. septembra 2009 v Gdansku, pri (pre Poliakov takej dôležitej) spomienke na vypuknutie 2. svetovej vojny. Slovensko vtedy reprezentoval „iba“ vicepremiér Dušan Čaplovič. Ospravedlnenie prezidenta Lecha Kaczynského za účasť Poľska na okupácii československého územia v roku 1938, ktorá sa dotkla aj slovenského teritória, tak zaznelo v neprítomnosti slovenského premiéra či prezidenta.

Vo Varšave v stredu 23. januára utíchla na chvíľu tunajšia studená politická vojna. Mesto sa lúčilo s Jadwigou Kaczynskou, ktorú Poliaci občas nazývali aj prvá matka republiky. Mala dvoch synov, dvojičky. Bývalého premiéra Jaroslawa a pred dvoma rokmi zosnulého prezidenta Lecha. Minulý týždeň ju smerom k hrobu na varšavskom cintoríne Powązki odprevádzal niekoľkotisícový dav z celého Poľska.

Keď kňaz Vladimír Jukl dostal 30. novembra 2009 z rúk veľvyslanca Poľskej republiky Andrzeja Krawczyka Kríž poľskej kavalérie za zásluhy, mnoho poľských priateľov slovenského kaplána malo pocit splatenia akéhosi morálneho dlhu.

Klaus v