Je leto, a tak chcem v tomto trochu menej turbulentnom období napísať o človeku, ktorý si zaslúži našu pozornosť a ktorý je podľa mňa dobrým príkladom toho, ako sa majú vykonávať dôležité funkcie v štáte a ako netreba podliehať predsudkom.

Minule som písala o tom, ako mnohí často reagujeme na prvú signálnu – emotívne až pudovo, rýchlo, bez rozmyslu – a že to nepovažujem za šťastné. Dnes na to nadviažem s témou, ako sa veci robia len tak naoko, pro forma, a ako tomu často ešte aj tlieskame.

Referendum za zrušenie protiruských sankcií nebude.

V prvom rade sa ospravedlňujem za chýbajúci komentár minulý týždeň. Našla si ma nejaká hnusoba a prinútila na niekoľko dní úplne vypnúť. Niekedy to však nie je na škodu. V každom prípade vám dlžím komentár aspoň k niekoľkým najnovším horúcim témam – zmestili sa mi dve a obe sa týkajú covidu.

Prešiel ďalší týždeň, užili sme si voľno aj pekné počasie, ale nevyhli sme sa, ako inak, ani politike.

Začala sa ďalšia parlamentná schôdza a obávam sa, že zase veľa dobrého neprinesie. Jedna z navrhovaných zmien sa mi však zdá obzvlášť škodlivá – zmena ústavy.

Prezident Peter Pellegrini sa navonok pochlapil a po zákone o doživotnej rente pre generálneho prokurátora predsa len vetoval aj zákon o covidovej amnestii. Poďme sa na tieto dve prezidentské vetá pozrieť bližšie.

Vráťme sa pre dnešok ešte raz k referendu o protiruských sankciách a k tomu, ako sa táto téma vyvinula v posledných dňoch.

Zvykli sme si, že predstavitelia našej vlády jedno hovoria, druhé konajú. Teraz sa zdá, že to aspoň v zábleskoch začína vidieť aj časť ich voličov.

Ústava sa meniť nebude – minimálne do septembra nie. Ospravedlňujem sa za minulotýždňovú absenciu, akosi som mala toho všetkého okolo novely ústavy plné zuby a nechcelo sa mi o tom ani len písať.