Komu (a čomu?) sa vlastne prihovára náš premiér, keď vraví, že na Ukrajine nie je vojna, rakety na Kyjev padajú len tak občas a my, pravdymilovný národ slovenský, sa nenecháme zradne vohnať do vojny proti našim ruským bratom? Nie je to rusofília, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, a už vôbec to nie je žiadne absurdné zlo, prajúce si smrť ukrajinských detí. Je to strach.

Toľko sme zdôrazňovali nevinu obetí holokaustu, až nám uniklo to najpodstatnejšie – že totiž neexistuje vina, ktorá by holokaust mohla ospravedlniť.

V roku 1920 sa Rozálii a Antonovi Facunovcom narodilo prvé dieťa, syn pomenovaný po otcovi. Rodina Facunovcov žila na malom hospodárstve v časti Sklabine nazvanej Prieslop. Mladý Anton zoskočil v roku 1944 na územie Slovenska v americkej uniforme ako člen amerického výsadku.

Ruská tajná služba ohlásila 23. marca zatknutie štyroch strelcov zodpovedných za teroristický útok na koncertnú sálu v Krasnogorsku. Internetom sa vzápätí začalo šíriť video, na ktorom príslušníci zásahových jednotiek odrezali jednému z údajných páchateľov ucho a narvali mu ho do úst.

Nad Babím Jarom čnie len strmý zráz, a to je strašne málo, napísal v 60. rokoch Jevgenij Jevtušenko. Nad Bratislavou proti tomu trčí štyridsaťmetrový prst Slavína. Nie je to trochu veľa?

Človek je prispôsobivé zviera. Zvykne si na zlé, ale s oveľa väčšou radosťou si zvykne na dobré, a potom zabudne, že si zvykol – že to tak nebolo vždy. Podstatou skutočnej a hlbokej slobody paradoxne nie je pocit alebo vedomie vlastnej voľnosti, ale stav, v ktorom si človek slobodu svojho života neuvedomuje.