„Ak Boh chce, aby som bola Tvoja, s úprimnou láskou a oddanosťou, budem Tvojou ženou. A vynasnažím sa, aby si so mnou dostal aj hrad Muráň.“

„Týmto miestom prechádzal Bratislavský poludník orientovaný na severovýchodnú vežu Bratislavského hradu, ktorý určil v r. 1733 Samuel Mikovíni (1686 – 1750 ) ako základný poludník zemepisnej siete pre ním vyhotovené astronomicko-geometrické mapy.“

„Tu odpočíva vladár, ktorý napriek svojim najlepším úmyslom nedokázal presadiť žiaden zo svojich plánov.“

„Lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus.“ V preklade: „Jazykom Slovák, národom Uhor, vzdelaním Nemec.“

„Ponevač obžalovaný Juro Jánošík zavrhnuvše prikázaní jak boské tak též zákon krajinský predo dvema rokmy dal sa na zbojstvo a vudcem nebo hejtmanem takovým sa učinil.... Protož pro takové veliké a zlé účinky a prikázaní prestúpení má byť na hák na lavém boku prehnaný a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený.“

Jeden z maďarských súputníkov hrdinu tohto rozprávania ho nazval „tót Sokratés“, v preklade „slovenský Sokrates“. Autor tohto pomenovania to myslel viac-menej ironicky. Nepatrilo sa, aby takým významným a okolie prečnievajúcim vzdelancom na dvore Márie Terézie bol „nemaďar“. Napodiv toto pomenovanie časom stratilo svoj ironický podtón, a tak sa dnes môžeme spokojne hrdiť slovenským Sokratom.

Na bratislavskom korze, na Michalskej ulici číslo 7, stojí honosný štvorpodlažný renesančný palác. Nedávna rekonštrukcia mu dala bielo-šedú fasádu a mohutný šedý kamenný portál. Za socializmu v nej sídlilo kníhkupectvo vydavateľstva Naše vojsko, dnes je tam značkový butik s dámskymi kabelkami. Tento palác, jeden z najkrajších na celom korze, poznajú Bratislavčania pod menom Segnerova kúria.

„Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu vraj len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci... Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky.“

„Palác Pálfiovcov stojí na výnimočnom mieste, je vznešeného vzhľadu a je to stavba veľkolepá… Priečelie budovy je orientované na záhradu. Sály a komnaty nasledujú za sebou rad za radom. Východná časť budovy však nezaujme pozorovateľa iba svojimi rozmermi. Najviac sa mi páčila freska vo výklenku budovy, na ktorej zhora z terasy pozerajú na diváka ľudia, ktorí pôsobia celkom živým dojmom. Sály na pravej strane taktiež vyzdobili množstvom obrazov ľudí a zvierat.“

„Mne však, ktorý cítim, že jesť márne hľadať znalosť iných vecí, ak nepozná človek sám seba, páči sa mi nado všetko ostatné pozorovať len na človeku, ako znamenitá a ako úžasná je staviteľská a tvorčia činnosť najmúdrejšieho Boha, ktorý nezostrojil na tele nič planého, nič prebytočného, nič, čo by nebolo v najlepšom slede a poriadku.“