Na vrchole Mečiarovej éry nazvala Madeleine Albrightová Slovensko „čiernou dierou v strede Európy". Bolo to v roku 1997, slovenskí susedia boli pozývaní do NATO a do Európskej únie, a slová americkej ministerky zahraničných vecí iba potvrdili, že ak sa krajina zásadne nezmení, môže sa stať, že nebude so svojimi susedmi zdieľať atlantickú a zrejme ani európsku budúcnosť.

Krajiny občas stoja pred voľbami podobne ako hrdinovia rozprávok: ak sa rozhodneš pre jedno, bude zle, ak pre druhé, bude ešte horšie. Izraelská voľba, či uskutočniť vojenskú akciu proti Iránu a jeho jadrovému programu, je ako vystrihnutá z Dobšinského. V čomsi je táto voľba dokonca ešte ťažšia: je takmer nemožné posúdiť, ktorá z dvoch možností – zaútočiť alebo riskovať jadrový Teherán – je voľbou zlou, a ktorá ešte horšou.

Bude mať to, čo sa deje v sýrskom Homse, paralelu s udalosťami v Bengází? Alebo bude tou správnou analógiou Hama? Sarajevo? Čo dokonca niektoré z miest v Rwande? Za každým porovnaním sa skrýva príbeh, ktorý má nejaké podobné znaky s tým, čo sa práve deje v treťom najväčšom sýrskom meste a centre protivládnych akcií. Homs je obkľúčený a bombardovaný sýrskymi vládnymi jednotkami.

Životný cyklus mnohých politických ideí sa zvykne začínať v akademickom prostredí, na univerzitách a v think-tankoch, inštitútoch, ktoré prichádzajú s konceptmi a nápadmi a kde sú tieto idey skúšané a konfrontované s inými, často protichodnými; obyčajne pokračuje v médiách a v skupinách, ktorých sa idey týkajú a ktoré sa ich ujmú; a po tomto preskúmaní a testovaní sa nápadov, ktoré prežijú, ujímajú politici.

V roku 2011 vyšlo niekoľko desiatok kníh slovenských autorov a autoriek a k tomu niekoľko stoviek slovenských a českých prekladov. Vybrať z nich jednu „naj" knihu nie je možné, zostavovať „rebríček kvality" je absurdné. Namiesto toho sme oslovili niekoľko ľudí, ktorí majú ku knihám blízko a spýtali sme sa ich, čo z pôvodnej slovenskej literárnej tvorby a čo z prekladov do slovenčiny a češtiny ich tento rok najviac zaujalo. Tu sú ich odpovede.

V nedeľu uplynulo 70 rokov od začiatku deportácií Židov zo Slovenska počas vojnového štátu. Ak by sme v novodobých slovenských dejinách mali hľadať najhorší moment, nemali by židovské deportácie konkurenciu; ich rozsah, aktívna podpora vtedajšej politickej elity národa, ale aj tichý súhlas alebo prinajmenšom mlčanie väčšiny z nich robia morálne dno, ku ktorému sa treba vracať, pripomínať si ho, činiť pokánie.

Necelý týždeň pred slovenskými parlamentnými voľbami budú iné ostro sledované voľby – hoci ich výsledok je ešte predvídateľnejší ako ten slovenský. Zaváži veľkosť krajiny: 4. marca budú Rusi voliť prezidenta. Otázkou nie je, či Vladimír Putin zvíťazí, ale či Vladimír Putin zvíťazí už v prvom kole. Donedávna by takáto otázka bola zbytočná, Putin je najpopulárnejší politik Ruska. Od vlaňajšej Arabskej jari však o svojej „jari“ hovorí veľa krajín. Vlna demonštrácií v hlavnom meste inšpirovala niektorých hovoriť aj o Moskovskej jari.

Lord Ismay, britský generál a prvý generálny tajomník NATO, sa najviac preslávil vetou o hlavnom účele Severoatlantickej aliancie ako kľúčovom vojensko-politickom spojenectve medzi Amerikou a Európou. Účelom NATO malo byť udržať Rusov „vonku“, Američanov „vnútri“ a Nemcov „pod kontrolou“.

Obama viac ako Blízky východ pokladá za prioritu Áziu. Turecko namiesto Európy vidí ako svoju prioritu Blízky východ. A Európa vidí ako svoju prioritu vlastnú záchranu, veľmi nevníma okolitý svet a má tak v tomto svete čoraz menší vplyv. Aj takto sa dá zhrnúť bližiaci sa koniec roka 2011.

V amerických republikánskych primárkach sa kandidáti obviňujú z „flip-flopov“ čiže zo zmeny názoru či pozície voči niektorej otázke. Celé primárky zvonka vyzerajú ako súťaž flip-flopperov.