Boli roky, keď bolo Jána Stacha plno. Nielen v poézii, ale aj v reálnom priestore literatúry - v redakciách, vydavateľstvách, kaviarňach, krčmách... Jeho vplyv na modernú slovenskú poéziu bol obrovský. Celá jedna generácia, desiatky mladých básnikov boli zasiahnutí bleskom stachovskej obraznosti a metaforiky.

Na začiatku bola kniha, na ktorú som naďabil v antikvariáte. Meno autora ani názov mi nič nehovorili. Xaver Rybárik: Tulák. Vedel som, že v slovenskej literatúre bol jeden Rybárik, ale to bol Andrej. Po Xaverovi niet stopy v slovníkoch spisovateľov ani v dejinách slovenskej literatúry.

Július Satinský už získal slovenskú nesmrteľnosť ako jedno písmenko z dvojice L + S. Dnes si ho však všimneme mimo tohto legendárneho fenoménu, ako spisovateľa, fabulátora, epika, rozprávača, literáta.

Rudolf Sloboda (1938 – 1995) bol v slovenskej literatúre prítomný od polovice šesťdesiatych do polovice deväťdesiatych rokov. Celý čas sa v nej pohyboval na okraji, a predsa sa akýmsi tajomným spôsobom ocital uprostred diania. Alebo sa literárny pohyb vždy ustálil okolo neho? Bol to sebastredný narcis alebo „druhý človek“ slovenskej literatúry?

Držím v rukách tri objemné knihy, ktorých chrbty spolu merajú 13 a pol centimetra. Majú dohromady 1 469 strán (aj s vysvetlivkami). Je v nich 153 rozprávok.

Budeme hovoriť o poézii dopísanej takmer na deň presne pred dvestopäťdesiatimi rokmi. O básnikovi, ktorý sa narodil takmer pred tristo rokmi (1712 v poľskom Czarnom Dunajci) ako Martin Gawlowicz. O Hugolínovi Gavlovičovi.

„Ani ho tu, ani ho tam: všade je cudzí,“ napísal si vlastnú charakteristiku Jonáš Záborský. Jonáš vo veľrybom bruchu slovenskej malosti. Jonáš – nie náš. Dodnes ho celkom nepoznáme, dodnes sme ho celého nevydali.

To najsmutnejšie vybavme hneď na úvod: v rokoch 1977 – 1985 bol Vojtech Mihálik riaditeľom Slovenského spisovateľa.

Ján Ondruš (1932 – 2000) je živým svedectvom o tom, že tvorba básne a tvorba života môže splývať aj v tejto dobe, ktorá si tak potrpí na oddelenie tých dvoch energií, na dištanc autora od svojho diela. Ján Ondruš žil ako básnik, to znamená bez odstupu, netaktizujúco, autenticky, priamočiaro.

Štatút literárneho vedca je na Slovensku podozrivý a spochybňovaný. Od "naozajstnej" vedy ho vydeľuje prívlastok "literárny" a od srdečnejšieho prijatia literátmi (t.j. autormi umeleckej literatúry) ho zas vzďaľuje profesia - vedec.