Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Fajčím cigaretu na ulici, ktorá vyzerá ako ulica plná zadných vchodov v americkom filme. Obzerám sa, či neuvidím pár „bezďákov“ pri ohníčku zo smetí. Nie, toto je Rusko, uvedomujem si. Ruská zima stále nič, a tak fajčím pomaly pred návratom na hotelovú izbu a rozmýšľam o novom gode. Včera búchali ohňostroje nad Moskvou, pár dní predtým bomby vo Volgograde, teraz je noc a pokoj a my mierime na Kaukaz. Pozrieť sa na kopce. Pozrieť zospodu. Nezvyk. Zhora to pôjde až vtedy, keď bude môcť môj malý syn sedieť v tom turistickom ruksaku. Nesťažujem sa, nemenila by som, len ticho rozjímam.

Všetci si mysleli, že som sa zbláznila, keď som vravela že budem rodiť v Rusku. Každý si predstavuje plesnivé chodby, nadutý personál a riziko infekcie. No divili by sa. Moskva má možnosti pre všetkých. A keby som musela nájsť jedno slovo, ktorým by som túto skúsenosť zhrnula, znelo by „подарок” – darček. Rusi sú darčekmi totálne posadnutí. Áno, ten odutý, mrzutý národ, ktorý do vás drgá v metre, kde tehotnej žene nikto nepodrží dvere, ale tresne jej ich rovno do ksichtu, kde v obchode sa na vás tak osopia, že vám nabehne husia koža, tak títo istí ľudia sa zmenia na bezodnú obdarúvaciu studňu, keď sa naskytne príležitosť.

Milý Marián Kotleba, keďže si sa už dostal tak ďaleko, ako si sa dostal, a hrozí, že sa dostaneš ešte ďalej, mám k Tebe pár prosieb. Ako občan, aktivista a rojko, dievča, čo navštívilo vyše sto slovenských rómskych osád, pobývalo v chyži s Rómami a delilo sa s nimi o smútky i radosti, mám pre Teba pár informácií, ktoré ty nemáš, pretože si za nimi nikdy neprišiel v mieri.

Je to nefér, je to nefér, je to nefér. Je to nefér , že naša vláda považuje zahraničných Slovákov za vyvrheľov spoločnosti. Za bezprávne bytosti, ktoré nemôžu voliť. Ide cca o 200 000 ľudí. To nie je malé číslo...a preto je najlepšie ho odignorovať. Argumentácia, že voliť poštou nemôžu, pretože pri prezidentských voľbách je aj druhé kolo a pošta by nemusela za ten čas doraziť, je úplná sprostosť. V zahraničí sa dá už voliť aj elektronicky, napríklad v Estónsku. Ale oni si myslia, tak im treba, trepali sa von, nepáči sa im tu, tak vám treba, keď nechcete byť Slováci!

Asi to nie je náhoda, že práve v krajine, kde sú celú zimu silné mrazy, sú ľudia totálne namotaní na „dostávku”, čo po rusky znamená donáška tovaru domov. U nás si ľudia obvykle dajú doniesť nadrozmerné spotrebiče alebo nábytok, prípadne pizzu. Tu si ľudia objednajú hocičo. Chleba, mlieko, mrkvu. Plienky. Klobúk. Zvlhčovač vzduchu. Dokonca aj inzertné portály majú dostávku. Predvčerom mi pani v kožuchu priniesla cumeľ. Jeden cumeľ. Už nám doniesli aj akvárium, aj radiátor, ja som zasa predala nespotrebované dojčenské mlieko.