Najstarší festival aj tento rok zaradil do svojho programu slovenský film. Po Petrovi Kerekesovi, Ivanovi Ostrochovskom či Pavlovi Pekarčíkovi uviedla v Benátkach svoju novinku Otec scenáristka a režisérka Tereza Nvotová.

Ak chápeme kultúru v širokom význame ako súbor prvkov, prostredníctvom ktorých jednotlivci medzi sebou komunikujú v určitom sociálnom kontexte (Geertz), a hodnôt, postojov, presvedčení a vier, orientácií a základných predpokladov, ktoré utvárajú ľudí istej spoločnosti (Harrison/Huntington), architektúra je jej najviditeľnejším prejavom. Historicky utvára prostredie metropolitných a vidieckych miest, obcí, humánnej a prírodnej krajiny.

Pri Emilovi Bellušovi je hlavným zdrojom poznania monografia Matúša Dullu Emil Belluš (2010). V komprimovanej (zhutnenej) podobe je kapitolou Dejín architektúry 20. storočia na Slovensku Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej (2002).

Pred 35 rokmi sme mali v Československu a neskôr na Slovensku veľké sny o tom, čo všetko sa dá zmeniť. Aj v oblasti školstva. No to je chronický problém. O tom, ako sny dopadli a kam sa dajú posunúť, hovorí Daniel Bútora.

S rodičmi, starou mamou Tamiškou a s bratmi Igorom a Rudom sme dlho bývali na ulici, ktorej názov sa v čase menil, chvíľu to bola Štefánikova, ale najčastejšie Ulica obrancov mieru, hoci pôvodne nešlo o Štefánika, ale o habsburskú princeznú Štefániu.

Čínsky cisár Čchin Š’-chuang-ti vybudoval posmrtnú terakotovú armádu. To, čo na prvý pohľad mohlo vyznieť ako bezcharakterný a cynický odkaz ministra Kaliňáka protestujúcim policajtom, môže byť ešte horšie.

Ten dom na Kapitulskej ulici bol roky troskou. Pritom historicky bol centrom kultúrneho života – miestom neformálnych stretnutí umelcov, intelektuálov a hudobníkov. Rodina Albrechtovcov stelesňovala dlhé obdobie 20. storočia ideály starosvetskej mestskej kultúry – úctu k umeniu, vzdelaniu a medziľudským vzťahom. Na Jána „Hansiho“ Albrechta si pamätajú mnohí hudobníci, muzikológovia a priatelia umenia ako na gurua, ktorý bol v ich živote formatívnym človekom.

Prvého novembra ubehol rok po tragickej udalosti v Novom Sade, pri ktorej zahynulo šestnásť ľudí po zrútení strechy železničnej stanice. Po nápadoch na študentov a profesorov organizujúcich pietne zhromaždenia pre obete tejto tragédie, vstúpili najprv jednotlivé fakulty neskôr aj stredné školy do tzv. blokád a potom začali s protestnými aktivitami aj občania. Študentom sa podarilo spolu s angažovanými občanmi dlhodobo organizovať protestné akcie najrôznejšieho druhu po celej krajine.

Myslel som, že som ten posledný, kto sa niekedy zastane Anny Záborskej. Ale jej včerajšie úmrtie prinieslo očakávanú reakciu internetového davu. Nebojím sa to nazvať radostným tancovaním na jej hrobe. Mnohí, naozaj mnohí sa totiž otvorene a verejne doslova vytešovali.

Sú spory liberálov a konzervatívcov neriešiteľné? Ak nie, komu vyhovujú? Trpí dnešná rozvadená slovenská opozícia nezmieriteľnými ambíciami alebo zmätením jazykov? Zjednotí ju aspoň spoločná hrozba? Dokážu ju jej lídri rozpoznať?