Veľa kriku pre nič, dalo by sa povedať spolu s klasikom. Koncom minulého týždňa sa zdalo, že česká vláda padne a v júni budú predčasné voľby, v ktorých by zvíťazila sociálna demokracia, samozrejme. No, nakoniec asi predčasné voľby nebudú a vláda bude vládnuť aj naďalej.

Pre reputáciu Česko-Slovenska a potom Česka v zahraničí po novembri 1989 urobil – ako osoba či mýtus – viac než ktokoľvek iný. Napolo Ronald Reagan a napolo Jane Fondová – v zahraničnej a bezpečnostnej politike Reagan, v kultúrno-morálnych otázkach Fondová. Vnútropoliticky nie plne úspešný. Názorovo eklektický a synkretický. Atlantista aj europeista zároveň.

Teraz na americkú nôtu: Republikánske primárky v USA pripomínajú galaxiu. V akom zmysle? Je tam jedna stálica a niekoľko komét, ktoré sa objavia, zažiaria a potom zase odputujú do šera nízkych preferencií.

Všetky parlamentné strany, vládne i opozičné, sa dojemne zhodli, že je dobré zmeniť českú ústavu. Tak aj učinili. Zmenili voľbu prezidneta z nepriamej (parlamentom) na priamu (celým ľudom). Nabudúce – začiatkom roku 2013 – už budú Česi voliť prezidenta priamo. A to vôbec nie je dobrá myšlienka.

Práva ľudí sú dobrou vecou. Sociálne istoty sú taktiež dobré. Teda čím viac práv a istôt, tým lepšie, no nie? Nie nevyhnutne. Nie za akúkoľvek cenu. Nie na úkor povinností, a nie na úkor zodpovednosti. Niekedy je nutné menej práv a viacej povinností, menej istôt a viacej osobnej zodpovednosti.

Bola vojna Západu za zvrhnutie Kaddáfího spravodlivá? Áno. Kaddáfí bol tyran, o tom niet pochýb, a jeho režim bol nelegitímny. Každý mal teda právo proti nemu povstať – či sa k povstaniu pripojiť. Západ tak mal morálne oprávnenie povstalcom pomôcť.

Mnohé politické kauzy sa začínajú ako idealistické hnutie a končia ako cynický biznis. To je prípad aj Amnesty International. Kedysi úctyhodná organizácia, zastávajúca sa politických väzňov, je dnes zdiskreditovaná.

Počasie bolo skôr chladné, ale politicky leto bolo teplé až horúce. Zločin v Nórsku. Zlo, akého sú ľudia schopní, ale za ktoré nesie vinu vždy len páchateľ, nikto iný. Vrah bol označený za člena kresťanskej konzervatívnej pravice, ale nebol ním. Kresťanstvo nenávidí hriech, ale miluje hriešnika a odpúšťa mu; zločinec žiadnu ľútosť či milosrdenstvo neprejavil.

Nedávne zabitie bývalého líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího – a najmä jeho spôsob – ako aj nedávne zabitia Usamu bin Ládina v Pakistane či al-Awlakiho v Jemene, alebo aj už takmer šesť rokov stará poprava Saddáma Husajna nútia k otázke: mali sme právo takto ich zabiť?

Lepšie pochopíme, kam smerujeme, ak najprv vieme, kde sme. Kde teda sme desať rokov po 11/9?