Tak je to konečně tady, poslední (nikoli nejposlednější) summit cestu k fiskální unii eurozóny (Anglie nepodepsala) přísně narýsoval! Disciplinu předevšími i kdyby vedla k eurogeddonu! Automatické sankce za přestupky vůči maastrichtským pravidlům, kontrola státních rozpočtů z centra Unie (teď už Frankfurt), ústavní pojistky, sjednocení daní a výdajů. První krok k Fiskalunionu. Za německý požadavek sine qua non, aby se nemyslitelné mohlo stát myslitelným a Německo smělo přispívat do společné neústavní kasy. Chudáci Němci, bylo jim slíbeno, že se tak nikdy nestane, na rozdíl od Švédska nesměli ani hlasovat, a teď jim politici vnucují názor, že euro, unie i společný trh tvoří nerozbornou jednotu společné Evropy i Německa, kterou oni musí zachránit. Chtěli být dobrými Evropany a teď mají to, co popsal trefně lidový tisk: Deutschland, Deutschland, zahl´ fur alles…

Cristina Fernandez de Kirchnerová bude opäť hlavou štátu Argentína. Je prvou ženou, ktorú si Argentínčania zvolili za prezidentku – a nielen raz, ale dvakrát. Toto druhé volebné víťazstvo sa dá považovať za politický zázrak.

V marci uplynú štyri roky odvtedy, ako som pre tieto stránky opisovala scénu pod múrmi moskovského Kremľa. Ojedinelú, nikdy predtým nevídanú udalosť sprevádzali zvuky populárnej vojenskej piesne Combat (veliteľ práporu) – a jasot mládežníkov s lesom vlajok nad hlavami. Bolo po prezidentských voľbách a dvaja muži – čerstvý exprezident Putin a práve zvolený prezident Medvedev vedno, takmer rovnako oblečení, kráčali pozdraviť voličov.

Prečo si všetci myslia, že človek, ktorý sa živí písaním, má hrozne veľa voľného času? Ja už sa vlastne ani nepýtam, len mi to ešte občas zo zvyku preletí hlavou krátko pred tým, ako ma šialene rozbolí.

Dušan Hanák dostal od Antona Szomolányiho výpoveď. Prvé meno netreba predstavovať, to druhé je dekan Filmovej fakulty VŠMU. Keď Dušan Hanák nakrútil Obrazy starého sveta, Anton Szomolányi bol chlapec, keď Dušan Hanák nakrútil Papierové hlavy, Anton Szomolányi nakrúcal predvolebné spoty HZDS…

Dívam sa na Zitu, ako Hádže svišťom a nesmejem sa. Smial by som sa, čoby nie, občas sa vtip podarí, i pointa dobre vypáli, ale do smiechu mi nie je, hoci mám oba tie sitcomy rád a dobre urobený sitcom pokladám za vrchol televíznej tvorby. Úplne najviac ma vyrušuje to, čo je inak sitcomovým folklórom, čo má divákovi pomáhať, a nie ho vyrušovať.

V týchto jesenných dňoch sa na Slovensku pravidelne vyskytuje prazvláštny úkaz. Všetci ľudia vybiehajú do polí a oháňajú sa motykami spoza hlavy. Zo zeme vyberajú bandurky, krumple, grule, erteple, kartofle, švábku, repu alebo jednoducho zemiaky.

Blíži sa obdobie, keď sa celé húfy gourmetov, kuchárov a gastronautov rozbehnú do Piemontu, aby na trhoch v mestečku Alba ulovili ten najväčší kulinársky poklad. Sú tam ochotní vysoliť desaťtisíce eur za nenápadnú zvráskavenú guľôčku.

Emil, človek nevie čo má robiť, a tak spomína. Vynára sa to v hlave dokonca v obrazoch. Ale to je ešte celkom fajn, že si vôbec spomenieš. Aj keď záruka neexistuje, raz sme sa stretli so starými kamošmi niekde v krčme a spomínali sme na udalosti z vojny a predstav si, každý si to pamätal trochu inak.

Emil, konečne som sa zasmial, a to celkom nečakane, pretože som sa zasmial na tom, čo sa ma opýtala Pajdušáková. Neviem, či to mala z vlastnej hlavy, alebo to niekde počula, ale pobavilo ma to, to jej musím priznať. Opýtala sa ma totiž, že či som si želal niečo pekné, keď padala vláda. To by som od Pajdušákovej nečakal, niečo také vtipné a poetické, takže ju podozrievam, že to niekde počula.