Emil, človek nevie čo má robiť, a tak spomína. Vynára sa to v hlave dokonca v obrazoch. Ale to je ešte celkom fajn, že si vôbec spomenieš. Aj keď záruka neexistuje, raz sme sa stretli so starými kamošmi niekde v krčme a spomínali sme na udalosti z vojny a predstav si, každý si to pamätal trochu inak.

Emil, konečne som sa zasmial, a to celkom nečakane, pretože som sa zasmial na tom, čo sa ma opýtala Pajdušáková. Neviem, či to mala z vlastnej hlavy, alebo to niekde počula, ale pobavilo ma to, to jej musím priznať. Opýtala sa ma totiž, že či som si želal niečo pekné, keď padala vláda. To by som od Pajdušákovej nečakal, niečo také vtipné a poetické, takže ju podozrievam, že to niekde počula.

My si vlastne vôbec neuvedomujeme, že úplne hocikedy, znenazdajky, bez toho, aby sme sa stihli zamyslieť či pripraviť, sa môže stať úplná katastrofa. Môžeme zomrieť, môžu zomrieť, alebo zmiznúť naši blízki, môže prísť zemetrasenie alebo iná pohroma, môže nám padnúť na hlavu bomba, prosto, môže sa stať hocičo.

Niektoré letá boli v znamení škatúľ. Najmä letá v Banskej Bystrici, kde bývala kamarátka Kristínka. Naše mamy boli spolužiačky a cez leto sme k nim občas chodievali. Kika bola Ribanna a ja Vinnetou. To iba niektoré dni. Tie zvyšné sme si ráno privstali a utekali sme do potravín pýtať škatule.

Ovládať cudzí jazyk je ako vlastniť malý kameň mudrcov. Rozumieme textom, nad ktorými iní iba krútia hlavou. Sme schopní zachrániť zatúlanú skupinku zahraničných turistov. S nohami na stole sledujeme v televízii cudzojazyčný detektívny seriál.

Som Rakúšan a často som písal kritické príbehy z bruselskej eurobubliny. Nie div, že neraz čelím otázke, či náhodou nebudem voliť FPÖ, jedinú euroskeptickú stranu v Rakúsku.

Orchester pripomína odsúdenca s hlavou na gilotíne, keď sa ostrý nástroj nad ním uprostred klesania zasekne. Prežíva, ale dokedy? Posledný rok bol ťažkou skúškou, a len niekoľko orchestrov sa mohlo ponoriť do letného víru festivalov bez toho, aby cítili ťaživú neistotu z budúcnosti.

Nedávno sme tu (v čísle 24/11) načali voňavú tému kávy a kultúry jej prípravy a pitia. Vieme už, ako rozoznať dobrý podnik a dobrého baristu, ktorý vie pripraviť dobré espresso. Lenže kávičkár chce skvelú kávu piť aj doma, prípadne vo svojej kancelárii.

Správy o smrti bývajú ploché. Ako táto – odišla dlhoročná hlava habsburskej dynastie. Ale za plochou správou je občas ukrytý košatý príbeh. Korunný princ Otto Habsburg-Lothringen ho mal.

Televízne inscenácie sa vrátili. Nechýbajú statické zábery na jednoduché kulisy ani herci s viac divadelným ako televíznym prejavom. Akurát zápletky nevznikali pred sto rokmi v hlavách klasikov, ale písali ich najatí scenáristi, ktorým nejde o žiadnu originálnu výpoveď, ale len o to, aby ich divák neprepol.