Právne služby pre technologické firmy prechádzajú zásadnou transformáciou.

7. júla 1985 sa konala Národná púť na Velehrade. Podľa Ústavu pamäti národa sa jej zúčastnilo do 200 000 Čechov a Slovákov, ktorí sa pod vedením kňaza Antona Srholca celú noc modlili a spievali náboženské piesne. Nedeľná slávnosť sa premenila na demonštráciu za náboženskú slobodu.

Tá vojenská prehliadka v Pekingu vypovedá viac než celé stránky slovných deklarácií a diplomatických floskúl. Tí muži na tribúne, Si Ťin-pching, Putin aj Kim Čong-un, spolu s mnohými ďalšími vrátane Róberta Fica niečo reprezentujú. Čo to je? Odkiaľ sa to vzalo? Najskôr skúsme malú anamnézu.

Celkovo vzaté, nenávisť a agresivita sa nemôžu sťažovať na nedostatok publicity. Hovoriť o strachu je možno menej vychytený námet, aspoň trochu menej, než by si zaslúžil. To, že nenávisť, agresivita a násilie – aj organizované a extrémne násilie – sa napájajú strachom, má významné súvislosti a praktické dôsledky.

Tušenie, že v každom z nás je kus lotra, ba že človek ako taký trpí fatálnym sklonom k zlu, je veľmi stará téma. Nie je však žiadna náhoda, ak sa dnes znova vynára v nových podobách, v aktuálnych súvislostiach a s novou intenzitou.

Diskusia o koloniálnej minulosti sa väčšinou sústreďuje na Európu. Španielske, britské, francúzske či portugalské impériá sú podrobne skúmané a často kritizované. Hovorí sa o transatlantickom obchode s otrokmi, o rabovaní prírodných zdrojov či o kultúrnej devastácii. To všetko je právom odsudzované. No vedľa tejto kapitoly dejín stojí iná, ktorá zostáva v tieni: imperiálna história Arabov.

Jednou z výrazných snímok tohtoročného Berlinale je Správa, argentínsko-španielsky film, ktorý si z festivalu odniesol Strieborného medveďa za výnimočný umelecký prínos. Teraz sa predstavil na Art Filme a položil divákom otázku, kde je hranica medzi láskou a využívaním.

Wall Street Journal priniesol definitívny dôkaz o tom, že najväčším svetovým stratégom, taktikom, vyjednávačom, obchodníkom, lyžiarom a vojvodcom je Donald Trump.

Podľa Grendela toto je len jeden z mnohých príkladov, ako Kaliňák míňa peniaze daňových poplatníkov z rozpočtu ministerstva, predražene a netransparetne.

Zlatá éra našepkávačov veľkých šéfov sa možno chýli ku koncu.