Žijeme vo zvláštnom čase. Zvykáme si na prítomnosť neviditeľného ohrozenia. Už i my na Slovensku dennodenne počítame mŕtvych. Naše plány na konečné víťazstvo sú neisté. Podľa nových dát sa ustavične menia. Sme zaskočení, neochotne si priznávame, že o skutočnosti ktorej čelíme, vieme žalostne málo. Jedni sú úzkostliví, druhí ohrozenie popierajú. Nie je to iba u nás. I v Nemecku, Rakúsku či v Holandsku tisíce rozhnevaných ľudí natlačených jeden na druhého – bez rúšok protestuje proti pandemickým opatreniam. Ako máme žiť ten ťažký čas.

James Ensor namaľoval obraz Kristus vstupujúci do Bruselu: Na preplnenom námestí sa tlačia ľudia s transparentmi. Kristus na osliatku je takmer neviditeľný, stratený v dave. Nakreslil som svoju verziu Ensorovho obrazu. Vystihuje totiž našu súčasnosť. Reč sa zmenila na propagandu. Jedni proti druhým nesú svoje heslá. Jedni i druhí chcú zachrániť spoločnosť. Prví sú presvedčení, že iba spoločnosť založená na náboženských hodnotách, môže svoje veci spravovať múdro a spravodlivo.

Uprostred záplavy zlých správ sú tu i správy dobré. Spravodlivosť sa dostáva k slovu. Vyšetrovatelia rozpletajú pradivo vzťahov zločineckej skupiny, ktorá korumpovala právo a chránila zločincov. Pracovala pod ochranou bývalej vlády a slúžila jej záujmom. Niektorí skeptici sa usmievajú. To sa nepodarí je to iba búrka v pohári. A predsa, Kočner, ktorý bol pod ochranou bývalej vlády nedotknuteľný, je odsúdený. Niečo také sme si donedávna nevedeli ani predstaviť. Na nespravodlivosť sme si navykli ako na samozrejmosť. Keď sa k slovu dostáva spravodlivosť, vzbudzuje to údiv. Prečo je to tak? To je naša téma – Nesamozrejmosť spravodlivosti.

Zradiť a byť zradený? Opustiť priateľa v rozhodujúcej chvíli. Milan Lasica o tom napísal pesničku: Bolo nás jedenásť, už nás je len desať, všetci ľudia vravia, že nás budú vešať. Lenže ten desiaty tíško sa vytratil, nech si vraj obesia iba nás deviatich. Postupne sa vytratia všetci: Zrazu vraví tretí, čože nás už spája, tak sme zostali len kamarát a ja. Len kamarát a ja? Už nás idú vešať, darmo kričím rata, a tak som v tom nechal toho kamaráta. Bolo nás jedenásť, už nás je len desať. Pôjdeme sa pozrieť, keď ho budú vešať.

Zbierali ste niekedy zosypaný domček z karát? Viacerí prechádzate ťažkým obdobím, vaša viera sa chveje v základoch. Tá naša, sa v modlitbách chveje spolu s vašou.

Ak by sme posledné tri dni Veľkého týždňa pripodobnili k hudbe.

Často když naslouchám nějaké přednášce nebo kázání, nebo čtu knihu určitého autora, kladu si otázku po životním kontextu jeho názorů. Z jakých zkušeností se asi rodily jeho myšlenky a životní postoje?

V dvanástich rozhovoroch odhalíte osobný príbeh najznámejšieho slovenského ekumenického kazateľa počas jeho neraz tŕnistej cesty životom. Postupne odkrývame, ako mladý zarytý ateista rozmýšľajúci o samovražde zostal zaskočený večnosťou vďaka láske k mladej pastierke. Táto skúsenosť zasadila smrteľnú ranu jeho materialistickému pohľadu na svet. Potom, ako bol vyhodený zo strednej školy a bezúspešne sa pokúšal dostať na štúdium maľby na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, počúvol radu priateľa a dal si prihlášku na teológiu. Niekde tam začal príbeh „slovenského Tomáša Halíka“, človeka spájajúceho kresťanov všetkých denominácií s agnostikmi a ateistami. Pozrite si, ako sa krstila nová kniha Daniel Pastirčák: Zaskočený večnosťou.

Pozornosť je prvým náznakom slobodnej voľby.

Predstavte si, že v kníhkupectve objavíte knihu s názvom Učiteľ múdrosti. Text na zadnej strane prebalu zhrnie obsah knihy v dvoch vetách. Cituje pri tom autora: Hľadal som múdrosť no zostala mi vzdialená. Iba k tomuto som dospel: Porovnával som jedno s druhým, túžil som nájsť zámer v usporiadaní vecí, no nenašiel som ho. Kohelet, ako autor, sa trochu vymyká zo zvyklostí našej doby. Otvorene priznáva, že zámer knihy sa mu nevydaril. Knihu nepíše ako projekt, ktorý má vydavateľa presvedčiť.