Už po celý rok putujem Bruselom ako nomád. Za sebou mám nocľah v dvadsiatich siedmich posteliach. Nikdy so sebou nemám viac než jeden kufor. Zámerne. Chcem pochopiť eurokratov a lobistov aj z ich súkromnej stránky. Putovanie šlo dlho hladko.

Ach, toto putovanie, sťahovanie, migrovanie! V šesťdesiatych rokoch prúdili Portugalci na sever, na úteku pred chudobou, vojenskou službou, diktatúrou. Ešte aj v osemdesiatych rokoch odchádzali. Krátko nato začalo samo Portugalsko priťahovať migrantov, z Afriky, Latinskej Ameriky, východnej Európy. Počas jedného desaťročia narástol iberský polostrov – len v dôsledku prisťahovalectva – o päť a pol milióna ľudí.

Teraz, keď sa môj rok v Bruseli chýli ku koncu, začínam pociťovať prvý náznak smútku. Prekvapuje ma to, veď o vílach a škriatkoch eurobubliny som dokázal napísať tak málo dobrého.

Opäť stojím na bruselskom „place Lux“. Malé námestie v starom meste, s vykurovacími stĺpikmi a umelohmotnými strieškami, chránenými pred zimou. Tisnú sa tu stovky mladých európskych kariér.

Ak by som chcel rozprávať o islamizácii Bruselu, mohol by som uviesť štatistiky. Viac než štvrtina Bruselčanov je moslimov, viac než polovica novorodencov sa narodí v moslimských rodinách, najobľúbenejšie meno je od roku 2001 Mohamed. Mohol by som však rozprávať aj o Hamedovi. Hamed bol hiphopový tanečník. Dnes už netancuje.

Bolo to ešte v pochmúrnom decembri, keď sa mi pritrafilo, že som sa dvakrát po sebe ocitol v diaľkovom autobuse. Prvý raz to bola šestnásťhodinová nočná cesta naprieč Európou uprostred cestujúcich s pleťou prevažne tmavého pigmentu. Druhý raz išlo o denný výlet s nemeckými eurokratmi.

Z Viedne sa presťahoval do bratislavskej Devínskej Novej Vsi, ktorú si nevie vynachváliť. V posledných mesiacoch žije najmä v Bruseli, ktorý ho nepríjemne zaskočil. Vďaka nemu Rakúšania vedia, že ich polícia podozrivo rýchlo uzavrela smrť slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej ako samovraždu. Rakúsky spisovateľ a novinár Martin Leidenfrost.

Som síce v Bruseli už celý jeden rok, o Jánovi Figeľovi však neviem povedať takmer nič. Slovenský komisár bol nenápadný, jeho rezort „vzdelania“ bol nenápadný, a ešte nikdy som nepočul niekoho rozprávať o Figeľových opatreniach.

Nedávno som sa pridal k poľovníkom. Najprv som navštívil dom poľovníckej loby v Bruseli, potom ma učili vo Flámsku strieľať a napokon mi porozprávali škaredú historku o Holandsku.