Nedávno sme tu (v čísle 24/11) načali voňavú tému kávy a kultúry jej prípravy a pitia. Vieme už, ako rozoznať dobrý podnik a dobrého baristu, ktorý vie pripraviť dobré espresso. Lenže kávičkár chce skvelú kávu piť aj doma, prípadne vo svojej kancelárii.

Dlhé roky sa u nás pila len zalievaná káva, nie celkom správne označovaná ako turecká, turek. Pri degustácii a hodnotení kvality sa zalievaná káva stále používa, my si s ňou však už nemusíme kaziť žalúdok, žlčník ani umelecký dojem.

Dúšok rannej kávy je pre nás národným ekvivalentom raňajok. Môže nám chýbať čokoľvek, chlieb, maslo, hoc aj nedostatkové mlieko, ale nemať hrnček horúceho stimulujúceho nápoja na prebudenie, to je záruka zlého začiatku dňa. Pamätám si, ako moji starí rodičia, moji rodičia a všetci dospelí ľudia, ktorých som okolo seba videla ako dieťa, pili šálku po šálke a pritom sa rozprávali. Keď niekto prišiel na návštevu, hneď sme postavili na kávu. Pretože ponúknuť kávu je rovnaký rituál, ako objať blízkeho či pozvať návštevu dovnútra.

Skoro všetci sme v detstve pili kakao, skoro všetci dodnes jeme čokoládu, skoro všetci pijeme kávu. Prečo nám práve tieto veci tak chutia, ako na nás pôsobia, kde sa pestujú a odkiaľ pochádzajú najkvalitnejšie odrody? A ako je to s ich účinkami na naše zdravie? Škodíme si kávou a čokoládou, alebo ani nie?


Kaviarenská kultúra, ale aj biznis sa na Slovensku utešene udomácňujú. Stále v našich mestách nájdeme lokály, kde vám urobia zalievanú kávu do „horčičáka“, ale aj náročnejší kávičkári si už môžu prísť na svoje.

Donedávna sa európski pivári dívali na americké pivá dosť zvysoka. Tak ako sa na americkú kávu dívali milovníci talianskeho espressa. S kávou sa vraj veľké zmeny neudiali. S pivom áno.

Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“

Už na pohľad bolo všetko ako má byť. Obrovitý a vždy usmiaty bos Many, uštipačný šikovný zvukový majster akademických štúdií Ben (známy skôr ako DJ Zinc) a popri chladničkách so sladkým bublinkovým nápojom aj dostatok kávy a vody. Na akadémii sa pracuje i zabáva dlho do noci.

Stovky, tisícky ľudí ráno čo ráno, deň čo deň zatvárajú dvere svojich sladkých domovov. Namiesto toho, aby ešte pozhoveli vo vlastnej kuchyni a vychutnali si „turka“ za pár centov, mieria k cudzím, aby pozhoveli s mokom za pár eur. Čo je na kaviarňach také príťažlivé? Ako hovoril jeden zo známych kaviarenských povaľačov Denis Diderot: „Čo na tom záleží? Veď nepíšeme majstrovské dielo, iba sa zhovárame.“

S kolegom Breinerom v stĺpčekoch občas pindáme na domáce pomery – ja občas, on sa, podľa mňa, ráno miesto kávy nakopáva slovenským spravodajstvom.