Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“

Už na pohľad bolo všetko ako má byť. Obrovitý a vždy usmiaty bos Many, uštipačný šikovný zvukový majster akademických štúdií Ben (známy skôr ako DJ Zinc) a popri chladničkách so sladkým bublinkovým nápojom aj dostatok kávy a vody. Na akadémii sa pracuje i zabáva dlho do noci.

Stovky, tisícky ľudí ráno čo ráno, deň čo deň zatvárajú dvere svojich sladkých domovov. Namiesto toho, aby ešte pozhoveli vo vlastnej kuchyni a vychutnali si „turka“ za pár centov, mieria k cudzím, aby pozhoveli s mokom za pár eur. Čo je na kaviarňach také príťažlivé? Ako hovoril jeden zo známych kaviarenských povaľačov Denis Diderot: „Čo na tom záleží? Veď nepíšeme majstrovské dielo, iba sa zhovárame.“

S kolegom Breinerom v stĺpčekoch občas pindáme na domáce pomery – ja občas, on sa, podľa mňa, ráno miesto kávy nakopáva slovenským spravodajstvom.

Dnes už si na počítač môžete napojiť hocijaké bláznivé spotrebiče. Cez USB port si môžete zasvietiť lampu na stole, ovievať sa ventilátorom či prihrievať kávu.

Kaviareň pri tržnici je komunikačným centrom mesta. Vitálne talianske penzistky, muži s novinami pod pazuchou, ľudia na vŕzgajúcich bicykloch, obchodníci, Afričania, manažéri, tínedžeri a veruže aj my, turisti – všetci sa tu stretávame, debatujeme, pijeme kávu, nakupujeme, objavujeme, oddychujeme.

Je to taký náš rodinný rituál. Obed je dojedený, káva vypitá a

Sluchajte, pan fotograf, a

Bol to jeden malý obchodík s kávovými zrnami na roku mestského trhoviska Pike Place Market v americkom Seattli. Dnes je to nadnárodná spoločnosť, ktorá v pití kávy určuje trendy a vkus. Nie je to obyčajný „americký príbeh“. Je to Starbucks story.

Keď som začala rozmýšľať nad Starbucksom, spomenula som si na lyžiarske stredisko v Colorade, kde som kedysi pracovala.