Pätnásteho júla tohto roku zomrel slovenský básnik a esejista Ivan Kadlečík. Prinášame dva jeho texty z rokov 1974 a 2012, ktorými si chceme uctiť pamiatku tohto autora dôležitého pre našu kultúru. Texty vybral Peter Zajac.

Keď hovorí o dianí na Ukrajine, cítiť z neho súčasne smútok i nádej. Keď hovorí o Putinovom Rusku, je priamy a veľmi kritický. A keď hovorí o nás, takmer sa drží za hlavu. Jefim Fištejn.

Oslavy našich štátnych sviatkov majú často povahu takzvaných „povinných jázd”. Vieme, že symbolicky reprezentujú hodnoty, ktoré ako spoločnosť vyznávame, resp. by sme vyznávať mali. Zároveň však vieme, že sme v otázke týchto hodnôt pomerne flexibilní.

Čo majú spoločné renesančný maliar El Greco a moderný predstaviteľ land-artu Christo? Čo majú spoločné ruský cár Peter Veľký a záhradný trpaslík? Čo má spoločné mesto Bratislava s Potemkinovou dedinou? Odpoveď na tieto otázky v sebe ukrýva jedna pamätná tabuľa.

Dozrel čas, aby sme preformátovali naše dejiny. Už to nie sú len dejiny národného obrodenia, dejiny Štúra a Hurbana či ich mináčovských interpretácií. Už nie sme národom, ktorý musí dokazovať svoje hranice. Už sa o ne nemusíme báť a vieme ich prekročiť.

Trvá to už istý čas, čo západné štáty konajú na základe predpokladu, že riešením politického konfliktu je demokracia.

Celé storočia sa objavujú dve veľké predstavy slobody. Prvá predstava, možno ju nazvať „epická“, je sloboda, ako ju chápal Hegel alebo Marx: je to sloboda spasiteľov a revolucionárov.

V auguste 1960 charakterizoval americký časopis Time Che Guevaru ako mozog revolúcie, Fidela Castra ako jej srdce a Raúla Castra ako jej päsť. Kubu síce komunistická propaganda vykresľovala ako „ostrov slobody“, v skutočnosti však ide o jednu z nejtuhších diktatúr súčasného sveta.

Cyklisti môžu v okolí Bratislavy obdivovať nielen krásy prírody. Popri rieke Morava sa nachádza takmer 150 vojenských opevnení z roku 1938. Bratislavský samosprávny kraj zamýšľa niektoré z nich opraviť a sprístupniť návštevníkom.

Liberalizmus sa presadil na konci 18. storočia, pretože priniesol nové riešenie otázky vládnutia európskych politických útvarov a neskôr tiež umožnil vyhnúť sa dvom alternatívam, charakteristickým pre predchádzajúce storočie európskych dejín – republike oslabenej vzájomným súperením záujmových skupín na jednej strane a monarchii utláčanej panovníkom alebo jeho aparátom (alebo obidvoma zároveň) na strane druhej. Až po tom, ako boli objavené a v praxi overené zastupiteľské a liberálne procedúry, mohla demokracia prekonať niekoľko storočí trvajúcu nedôveru voči nej, vyjadrenú v námietke, že predstavuje zriadenie, oslabované medzi sebou súperiacimi skupinami, ktoré ju odsudzujú na rýchly rozpad.