S kolegom Breinerom v stĺpčekoch občas pindáme na domáce pomery – ja občas, on sa, podľa mňa, ráno miesto kávy nakopáva slovenským spravodajstvom.

Dnes už si na počítač môžete napojiť hocijaké bláznivé spotrebiče. Cez USB port si môžete zasvietiť lampu na stole, ovievať sa ventilátorom či prihrievať kávu.

Z minibusu som vystúpila na zaprášenú cestu a začula som smiech typický pre americké sitcomy. Otáčam hlavu za zvukom, smerom k jednej z reštaurácii. No pravdaže – na obrazovke bežia Priatelia. A v pozadí je panoráma nedotknutých laoských hôr.

V hitparáde sprostostí, ktoré socialistická škola tlačila do detských hláv, patrila jedna z popredných priečok marxisticko-leninskej definícii slobody. „Sloboda je poznaná nevyhnutnosť“ – hlásala táto perla ducha.

V obývačke je zrazu nejaká zámocká komnata. V spálni ružové kvetinky. Mama behá po byte a teší sa. Zadáva rodine a robošom úlohy a oči jej svietia. Maliar nespokojne krúti hlavou, asi má vlastný umelecký zámer, väčšina ostatných súhlasne pritakáva a oceňuje kreativitu, a ja sa len rehocem a konštatujem, že nič nie je silnejšie, ako túžba po zmene.

Mcdonaldovská strava, menovite syrový hamburger, chutili inak pred rokom 1994 a inak po ňom. Vtedy sa totiž Vincent (John Travolta) a Jules (Samuel L. Jackson) vo filme Pulp Fiction – historky z podsvetia, sediac v aute, v ktorom sa krátko po kultovom rozhovore dokrvava rozprskla ľudská hlava s mozgom, rozprávali: „A víš, jak říkaj v Paříži…

Už aby sa človek bál vyjsť z domu. Fakt. A nie preto, že by vás mohli okradnúť, ovaliť po hlave, alebo zastreliť, pravdaže omylom.

O tom, že rakúsky Saalfelden je malebným mestečkom v Tirolských Alpách, ktoré pred desaťročiami prebudila skupina džezových nadšencov, som písal na stránkach .týždňa pred troma rokmi.

Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.

Po 18 rokoch svojej smutnej existencie sa HZDS pokúsilo o niečo nevídané. Za siamský pár megaškandálov s partajnými financiami a tendrom v rezorte pôdohospodárstva si republikové grémium nasypalo popol na hlavu a Vladimír Mečiar sa dokonca za ten najmalichernejší z deliktov,