Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.

Po 18 rokoch svojej smutnej existencie sa HZDS pokúsilo o niečo nevídané. Za siamský pár megaškandálov s partajnými financiami a tendrom v rezorte pôdohospodárstva si republikové grémium nasypalo popol na hlavu a Vladimír Mečiar sa dokonca za ten najmalichernejší z deliktov,

Meno novozélandského ekonóma Sira Rogera Douglasa malo svoju váhu medzi tými, ktorí hľadali inšpiráciu a odvahu na uskutočnenie takých potrebných ekonomických reforiem, pred ktorými stáli všetky nové demokracie v strednej a východnej Európe. A zdá sa, že dodnes má.

„Tak, a teraz otočte hlavy vľavo. Vyzývať vás, aby ste vytiahli fotoaparáty, hádam nemusím... Teraz niekoľko slov k tomu, čo ste si odfotili... No a teraz zase pekne za mnou. Aby bolo doma čo pozerať, o minútu si musíte cvaknúť niečo iné.“

Alfred Gusenbauer je minulosťou. Do dejín vojde ako jedna z najsmutnejších figúr Rakúska. Ako politik, ktorý už v chlapčenských časoch sníval o tom, že sa stane kancelárom, ale nikto mu neveril.

Osamelý intelektuál po sedemdesiatke, pisárka s nádherným zadkom, jej milenec a text. Pisárka krúti nad textom hlavou. Nuda, skutočný život je úplne iný.

Na Liptove v týchto dňoch vystúpi Ivan Mládek. Zaspieva určite aj legendárneho Jožina z bažin. Pražáci a iní turisti sa však musia dobre pozerať, či im nad hlavami nepreletí skutočné práškovacie lietadlo. Čo sa deje? V našich lesoch sa opäť rozpútala vojna medzi lesníkmi a ochranármi. Tentoraz o chemické postreky.

Vyrastal s matkou a siedmimi súrodencami v slume. Keď vyštudoval, rozhodol sa pomáhať chudobným deťom. Začal tým, že najchudobnejšie deti v nairobskom slume učil sadiť stromy. Za najväčší problém Kene považuje skorumpovaných politikov a pokryteckých predstaviteľov cirkvi. Moses Ndungu.

O slove ľud som tu už písal, odvtedy sa nič nezmenilo, je pre mňa rovnako záhadné. V mene tohto nikým nevideného oného sa dejú divy, asi práve preto, že sa ho nemôže nikto nič opýtať.

"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."