Opýtal som sa ho, kde býva. „Nikde, na ulici, kam ma vietor zaveje. Kde ma zastihne noc.“ „Ako je to možné, predsa každý máme svoj domov.“ „Aj ja som mal. Pekný byt, vtedy láskavú ženu, dve deti. Potom sa nám to akosi pokazilo. A som tu. Občas sa pokúšam zabudnúť.“ „Príliš rýchlo chceš zabudnúť. Je nás veľa, čo strácame domov a nezabúdame“.

už je to 22 rokov, čo čakám na prvého prezidenta, ktorý by pomohol dať zmysel nášmu štátu. Tvoji predchodcovia na to boli príliš prostí a nevkusne sebastrední. Až teraz je tu šanca, ale aj pasca.

V živote som si toho veľa nenavyberal. Všetko hlavné som dostal a všetko dôležité mi bolo dané: „Nepýtaj sa, ži!“. Detstvo v rodine, ktorá bola bohatá na deti a na lásku. Jedinečná škola vzťahu k súrodencom, za ktorých si zodpovedný.

Milí priatelia. Sú veci exkluzívne a sú veci všedné. Tie exkluzívne ofukujeme, snívame o nich, vážime si ich a obdarúvame nimi. Všedné sú všedné – sivé, obyčajné, všeobecné, ľahko dostupné, niekedy až odkopnutiahodné. Po čase aj exkluzívne veci zovšednejú. Ktovie, ako by dopadol život Rómea a Júlie, keby sa boli zobrali... Banálny koniec, alkohol, nevera, domáce násilie...

Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.

Pred pár dňami sme si pripomenuli výročie komunistického prevratu. Pri tejto príležitosti prinášame portrét Antona Srholca, bývalého politického väzňa z Jáchymova, ktorý už dve desaťročia venuje svoj život ľuďom bez domova.

Múdrosť rozprávok a Biblie. Občas, keď som prišiel do rodiny, kde boli deti v predškolskom veku, hlbokým basom som zahlásil: „Kozliatka, kozliatka, otvorte, ja som vaša mamička.“ Deti sa smiali, lebo vedeli. Aj v Biblii píšu, že vystúpia falošní proroci a budú hlásať: „Ja som záchranca, ja vás vyslobodím!“ Neverte im. V opere Faust a Margareta sa Mefisto prechádza po javisku ako mních s ružencom po kolená. Potom odhodí tieto tradične klerikálne znaky a rozpúta peklo. Stáva sa aj v našom svete. Zjaví sa muž s náznakmi stredovekého dresu a všetci zmĺknu. Stali sa laikmi.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Je po Veľkej noci, po pôste, po slávnosti vzkriesenia. Mne sa však žiada vrátiť sa ešte raz k uplynulým dňom. Naše mestá a obce sa rozšírili o nové ulice, sídliská a pekné stavby. Tam už nie je príliš miesta pre kríž, božiu muku či pre kaplnku, ktoré symbolizujú tragiku nášho života. Napriek tomu aj v súčasnej dobe, tak ako po celé stáročia, my veriaci ľudia čerpáme silu a múdrosť z Ježišovho paschálneho príbehu. Mocní, bohatí, veľkňazi a zákonníci si v ňom podávajú nepohodlného, chudobného človeka a s pohŕdaním sa pýtajú: „Čo je to pravda?“ Chudobný človek je vždy len na posmech. Bezmocný, bez práva, bez práce, bez ceny, bez ochrany, bez peňazí, bez domova.