Dve najväčšie americké strany sa pripravujú na voľby 2012. Demokrati sa snažia zachrániť Baracka Obamu, Republikáni uvažujú, či by ho porazil Mitt Romney alebo skôr niekto iný. Jedni i druhí však vidia, čo im hovoria nespokojní občania: celkové smerovanie krajiny prekáža už viac ako polovici ľudí.

Najskôr slová Baracka Obamu: „Nenásilné hnutie by nezastavilo Hitlerove armády, a vyjednávanie nedokáže presvedčiť lídrov al-Káidy, aby zložili zbrane. Tento týždeň zverejní Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu IAEA novú správu o stave iránskeho jadrového programu vrátane jeho vojenského rozmeru, a je možné, že amerického prezidenta správa IAEA donúti vrátiť sa k svojej reči pri slávnostnom prijímaní Nobelovej ceny za mier pred dvoma rokmi.

Prvé slobodné voľby od Arabskej jari sa konali minulý týždeň v krajine, kde sa to všetko začalo, teda v Tunisku. Zvíťazila v nich v minulosti zakázaná islamistická Strana obnovy, vedená Rašidom Ganušim. Čo to znamená?

Všetci poznáme výmenu zajatcov. Z filmov, zo správ, z opisu historikov: mení sa väčšinou jeden za jedného alebo skupina za skupinu – od výmen sovietskych a amerických zajatcov na Glienicker Brücke, známeho „mostu špiónov“ v Berlíne počas Studenej vojny až po výmeny väčších skupín zajatcov počas ostrých vojen alebo po ich skončení. Čo je to však za výmenu, kde sa vymení jeden človek za tisíc?

Od pár desiatok či stovák demonštrantov pred troma týždňami sa protesty proti „moci Wall Streetu“ rozšírili na tisíce minulý týždeň. V parkoch na dolnom Manhattane sú rozložené stany a spacáky, a pri pochodoch mestom bolo počas najväčších demonštrácií zadržaných 700 ľudí.

Na pouličnom vandalizme, rabovačkách a masových výtržnostiach, ktoré minulý týždeň zachvátili viaceré anglické mestá, bolo čudné takmer všetko. Nemali jasný spúšťač, nemali jasné či jednoduché príčiny, nemali jasný smer a cieľ. Pripúšťajú desiatky výkladov a stovky komentárov, z ktorých každý postihuje iný uhol pohľadu, a navzájom sa takmer neprekrývajú.

Zahanbujúcich správ zo súdnictva a prokuratúry je v posledných týždňoch toľko, že je ťažké udržať si v tom prehľad. Kováč verzus Lexa, prepustenie Karola Mella, nevkusná zábava sudcov a prokurátorov v bare Bonnano, konflikt záujmov v prípade dvojice Tichý – Michálik...

Americké a európske burzy sa v posledných dvoch týždňoch dostávali aj do bežných večerných správ. Dôvodom nebol pád cien akcií, ale ich opakované, nevídané kolísanie

Americký časopis Foreign Policy s predstihom pripomenul dvadsiate výročie konca Sovietskeho zväzu, ktoré vyvrcholilo v decembri 1991, no ktoré sa naplno spustilo päť mesiacov predtým neúspešným vojenským prevratom proti prezidentovi Gorbačovovi v auguste pred dvadsiatimi rokmi.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.