Zvyčajne ich kúpime v škatuľke alebo rovno v mäkkom obale potiahnutom hliníkovou fóliou. V niektorých obchodoch sú pre citlivejšie povahy dokonca zatavené. Siahneme po jednom kúsku a vieme, že s ním treba ísť rovno domov. Žiadne návštevy, žiadne hromadné dopravné prostriedky. Pivný syr.

Niekde sa na ráno croissant zapíja kávou, inde hlcú čudné biele fazuľky s klobáskou, slaninou a vajíčkami alebo je na tanieri krajec chleba s maslom a marmeládou. V Japonsku vyberú niečo hnedé, príšerne lepkavé, a hodia to na ryžu. Volajú to natto.

Mnohí ľudia sa v týchto dňoch cítia doslova pod psa. Najmä tí, čo sú citliví na pravidelný prísun slnečného svitu. Výpadok takzvaných hormónov šťastia sa snažia dohnať pravidelným cvičením či vycestovaním do exotiky za slnkom. Staré mamy by im však navarili slepačiu polievku.

Kedysi pomerne luxusná pochúťka ťahaná prútmi z divokých vôd, dnes niečo ako kuracie mäso medzi morskými rybami. Zažíva taký úspech, že nám dokonca drzo doplávala rovno na štedrovečerný stôl. Kto by odolal krásne pruhovanému, ružovo-oranžovému mäsu delikátne pripraveného lososa?

Všade naokolo sa ešte chveje vzduch, človek je napriek horúčave hladný a nenásytný. V ruke mexické tacos, na ňom sa ligoce zelená láva. Šup na jazyk. Zrazu v očiach slzy, na pokožke pot a v ústach rozkoš. Hovoria jej salsa.

Nenápadná bylinka so šedými trblietavými lístkami. Predavači ju ponúkajú ako „kari do okna“, lebo u nás ľahko vymrzne. A naozaj: vonia a chutí presne ako zmes korenín, ktoré tu voláme karí korenie. To všetko dokáže obyčajná slamienka talianska.

Na prvý pohľad nevyzerajú dvakrát príťažlivo. Zošúverené bordové plátky s čudnými zrniečkami, ktoré na nás mávajú zo všetkých suvenírových obchodov v Stredomorí. Často práve preto skončia zabudnuté niekde medzi mušľami a magnetkami v rohu polovybaleného dovolenkového kufra. Škoda. Sušené paradajky.

Kráčame po poľnej ceste, práši sa nám od topánok, sme šťastní, lebo je leto a sme blízko miesta, kde sme prežili najkrajšie detské letá. Našu cestu sledujú modré hlávky čakaniek. Práve tieto kvety majú s naším detstvom ešte niečo spoločné – meltu.

Zlatožlté hlavy s aureolou vystreté k slnku na ohromne vysokých stonkách. Sivasté či béžovo sfarbené drobné semienka v tvare slzy, čo nám dokážu narýchlo zahnať hlad. Obraz od podomového maliara, ktorý nesmel chýbať v žiadnej socialistickej domácnosti. Slnečnice.

Nechýba pri žiadnych sviatkoch a nielen u nás. Poznajú ho takmer po celom svete, avšak nie vždy pod rovnakým názvom. Komu sa pri týchto článkoch pravidelne spúšťa Pavlovov reflex, nech sa urýchlene ubezpečí, či má na dosah majonézový šalát.