Ak chce mať Slovensko prezidenta, ktorého si možno vážiť, zrejme sa už nemôže spoliehať na politikov. Opozícia dôstojného protikandidáta Ficovi nenájde.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Čoraz silnejšie slovo majú v politike aj vo verejnom živote ľudia, ktorí prešli špičkovými svetovými univerzitami. Niektorých vidno viac, niektorých menej, ale ich vplyv je významný. Ak dnes na slovenskej pravici zaznie zaujímavý hlas či provokatívny politický návrh, často sú za ním traja výrazní poslanci – Daniel Lipšic (Nová väčšina), Radoslav Procházka (KDH) či Miroslav Beblavý (SDKÚ). Lipšic absolvoval postgraduálne štúdium na Harvard Law School, Procházka získal titul doktor právnych vied na Yale Law School, Beblavý absolvoval magisterské a doktorandské štúdium na starobylej škótskej University of St. Andrews (je to škola, na ktorej študoval aj britský korunný princ William).

Nedávne skúsenosti z metanolovej aféry spôsobili, že česká verejnosť sa začala viac zaujímať o to, čo sa to vlastne v tejto oblasti deje. Médiá intenzívne sledovali prácu polície, prinášali rozhovory s expertmi i súhrnnejšie informácie o tom, ako sa v Česku pije.

Príbeh prezidentských volieb, ktorým sa práve svetu prezentuje Česko, je v mnohom poučný. Ale je aj krásny – postupom Karla Schwarzenberga do druhého kola prekonalo Česko samo seba.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Zdá sa, že 23 rokov po novembri 1989 je školstvo konečne „in". Ešte nie v zmysle vnímanej kvality či dotiahnutých reforiem, a dokonca ešte stále nie ani v zmysle priorít ? ale aspoň v zmysle pozornosti, ktorú sektoru školstva začína venovať verejnosť. Je to prvý malý krôčik. Prispel k tomu azda aj nedávny štrajk škôl, aj ten však odráža širší trend. Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?

Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

V roku 2011 vyšlo niekoľko desiatok kníh slovenských autorov a autoriek a k tomu niekoľko stoviek slovenských a českých prekladov. Vybrať z nich jednu „naj" knihu nie je možné, zostavovať „rebríček kvality" je absurdné. Namiesto toho sme oslovili niekoľko ľudí, ktorí majú ku knihám blízko a spýtali sme sa ich, čo z pôvodnej slovenskej literárnej tvorby a čo z prekladov do slovenčiny a češtiny ich tento rok najviac zaujalo. Tu sú ich odpovede.

Bol to zázrak, že sa stretnutie na jeseň roku 1983 vôbec uskutočnilo, že účastníkov z Čiech a Moravy nezastavili fízli hneď za Prahou či za Brnom, že dorazili do chalupy kdesi v Karpatoch. Večer sa niesol v rôznych tónoch, debatovalo sa, pracovalo, popíjalo, rozoberala sa politika, kultúra, diskutovalo sa o obsahu budúceho čísla časopisu Obsah.