Snowden je zákerný zlodej, bol názov videa Petra Kalmusa (http://video.tyzden.sk/eugen-korda/2013/12/28/kalmus-snowden-je-zakerny-zlodej/) na stránke .týždňa. Bol označkovaný ako hlupák, naivka, exot, blúznivec a podobne.

Pamätník Park ušľachtilých duší vo Zvolene je jedinečný v Európe, pretože pripomína nielen obete holokaustu a rasového násilia, ale i činy statočných ľudí, ktorí prenasledovaným pomáhali.

Jedna z legendárnych scénok Milana Lasicu a Júliusa Satinského spred takmer polstoročia sa začína takto: S: (privádza na javisko Lasicu): „Tak podte sem. Vy ste vraj utékli z domu?“ L: „Áno. Raz ráno som išiel po noviny, a keď som si ich prečítal, už som sa radšej nevrátil.“

Keď sa v sobotných televíznych správach objavila reportáž o tom, že v Krajnej Bystrej odhalili pomník svojmu rodákovi Vasiľovi Biľakovi, väčšina divákov možno len nahnevane zašomrala. Peter Kalmus nešomral.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Žijeme v dome prepchatosti. My, argonauti konzumu, sa už neplavíme za zlatým rúnom, ale naopak, utekáme pred ním. Aby sme zostali tým, čím chceme byť, dôležitým sa stáva to, čo nerobíme, nekupujeme, nepozeráme, nepočúvame. Všade je priveľa tvárí, hlasov, myšlienok, hlásateľov a vykladačov, článkov, kníh a žurnálov, názorov, presvedčení a právd. Priveľa farieb a priveľa hluku, namiesto spevu žvatlanie, namiesto básní proklamácie a namiesto obrazov čmáranice.

V bratislavskom Dome umenia ôsmeho decembra 2011 otvorili výstavu Nulté roky – od Priestoru po Beskida. Je to výstava dôležitá a v najlepšom zmysle slova „reprezentačná".

Vo štvrtok 2. septembra sa Dom umenia v Bratislave zaplnil. Ako neskôr povedal Ďuro Kušnierik, v tento deň sa z Domu umenia stal Kunsthaus. Večer v ňom prebiehali tri vernisáže. Peter Kalmus vystavil svoje Dielo, Otis Laubert predstavil Zvláštny výber a Ladislav Čarný ukázal Súvislosti a rozpory.