Toto leto sa pokúša o normálnosť, ale to sa len tak tvári. Je choré. Ešte stále má covid. Vyhýbam sa mu, ale v dvoch prípadoch som predsa len urobil výnimku.

Minister financií Eduard Heger pripravuje prudký skok v modernizácii a zlepšení životnej úrovne občanov – podobne ako za vlády Mikuláša Dzurindu, ale tentoraz v kvalite de luxe.

So záujmom som počúval diskusiu Šimona Jeseňáka o politike ako reality show.

Po februárových voľbách 2020 začal Martin Mojžiš uverejňovať v .týždni sériu „Listy do kukurice“. Nepáčila sa mi, pretože spustila ostrú paľbu do premiéra „vlády zmeny“ Igora Matoviča, z môjho hľadiska predčasne.

Bez reforiem zostaneme tým, čím sme: montovňou bez invencie, krajinou, kde podnikanie hynie v byrokracii, kde školstvo a zdravotníctvo už ani nekrívajú, ale ledva sa plazia. Krajinou, kde mnohí žijú a pracujú ako za trest. Reformy to môžu zmeniť. Peniaze na reformy budú a budú za tie peniaze aj ozaj dobré reformy?

Ešte nedávno čitatelia i vtedajšia opozícia médiám tlieskali, keď odhalili, že Danko je plagiátor. Dnes sú kritizované za to, že odhalili identické delikty u členov koalície. Má byť úlohou médií rozlišovať medzi „našimi ľuďmi“ a tými druhými?

Po prevalení troch diplomoviek, po reakciách dotknutých a už aj po odchode Lukáša Kyselicu pre podivné pôsobenie v tajnej službe sa rozpadáva veľká nádej z námestí Za slušné Slovensko. Čo zostalo?

Čas beží. Slovensko má zhruba dva a pol mesiaca na to, aby mobilizovalo intelektuálny potenciál krajiny a poslalo do Bruselu plán reforiem, za ktorý dostane sedem a pol miliardy eur.

Od poslednej a jedinej reálne reformnej vlády uplynulo už takmer pätnásť rokov. Za uplynutý čas nedokázala žiadna vláda presadiť takmer žiadnu zmysluplnú reformu.

Peter Zajac hovorí o tom, čo v skutočnosti znamenajú miliardy, ktoré chce Európska Únia použiť na zvýšenie svojho ekonomického a politického vplyvu na celosvetovej úrovni a čo hrozí Slovensku, ak pri míňaní týchto peňazí zlyhá.