Občas sa v literatúre stáva, že meno literárnej postavy prezvučí meno svojho autora (Peter Pan J. M. Barrieho alebo Tarzan E. R. Burroughsa). Aj v slovenskej spisbe máme niekoľko takých prípadov – jedným z nich je napríklad Jerguš Lapin, ktorý svojím ohlasom prekonáva reputáciu autora – Ľuda Ondrejova.

Som takmer celkom bezradný. Jednoducho neviem, ako komentovať to, čoho som bol dnes svedkom.

Film Marka Škopa Nech je svetlo posiela Slovensko do boja o Oscary. Je to výborný film, ale silný je pre diváka len v prípade, že interpretáciu našich národných čŕt chápe rovnako ako tvorca.

Oslavovaný ako mahátmá – „veľká duša“ – sa stal Móhandás Karamčand Gándhí svojou charizmou, morálnou integritou a ľudskosťou uznávaným za hranicami krajiny a doby, v ktorej pôsobil. Druhého októbra uplynie 150 rokov od jeho narodenia.

Šiestim politikom sme položili nasledujúcu otázku podľa toho, k akému politickému prostrediu majú bližšie. Čo pokladáte ako človek, ktorý má bližšie ku konzervativizmu, za najväčšie nebezpečenstvo liberalizmu?

S našim severným susedom máme podobnú minulosť, mentalitu i geopolitiku. Kedy sa naše cesty rozdelili pri vzdelávaní? Rozprávali sme sa s desiatkami učiteľov a odborníkov, aby sme pochopili výhody poľského školstva. Spýtali sme sa aj slovenských odborníkov, či by si zmeny vedeli predstaviť aj u nás.

Sovietskemu zväzu nebolo veľmi za čo ďakovať. Porazil nacistov, ale to, čo tu zaviedol po nich, bolo len o málo lepšie. Putin a jeho kágebáci, čo vládnu Rusku už deväť rokov, to počujú neradi, no je to tak. S dodatkom, že pre takých Estóncov či Litovcov bolo to, čo zaviedol Stalin, ešte horšie.

Zapovedal som sa, že dva dovolenkové týždne nebudem domáce dianie veľmi sledovať a už vôbec nie o ňom písať. Ale po tom, čo sa práve udialo, sa mlčať nedá.

Opička Judy, pes-tankista, biely pes Goro, kengura Skippy... nejako sa to zvieratami v seriáloch, ktoré nám servírovala socialistická televízia, hemžilo. Možno preto, že boli ideologicky nezávadné. Ale bol tu i ruský Bond, maďarská Linda, španielsky Curro Jánošík.

„Zásadne píšem na papieriky. A vždy mám pri sebe dva zápisníky. Ten v ľavom vrecku je na myšlienky, ten v pravom na príbehy.“ Nič viac necharakterizuje Jána Johanidesa ako tento výrok. Vedel však, že v próze je myšlienka bez príbehu iba skeletom, tak ako je príbeh bez idey mechom na prázdnotu.