Na nasledujúcich stranách mohlo byť zaujímavejšie čítanie ako odpovede jedného sudcu na články v .týždni.

Obviňovať vládu z

Rozkradnutie zostatku, ktorý po a.s. Veriteľ „zdedila“ súčasná vláda, už nemá nádych senzácie. Z reťazenia škandálov nevyčnieva výška lupu – 150 mil. Sk – ani mimoriadne primitívna technika, ktorá si nedáva námahu so zahladzovaním stôp, takže ako „zlatý klinec“ na ceste peňazí od štátu k zlodejom defilujú typické biele kone podľa vzoru „kyselinári“ či Devín Banka. Zvrátenosť príbehu leží hlbšie.

Špióni boli aj budúVzťahy medzi Ruskom a

Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Komárno, minimálne tridsať stupňov. Ani horúčava neodradí húf novinárov, ktorí čakajú na slovenskej strane komárňanského mosta.

Ak dnes niekto najviac ohrozuje slobodu tlače, tak sú to zrejme sudcovia. Tí, ktorí sa súdia s médiami za utrpenie „nemajetkovej ujmy“ aj tí, ktorí takéto rozsudky vynášajú.

Ako balvan šmarený do kaluže rozvírila hladinu anonymnej internetovej verejnosti agentúrna správa z polovice júla, podľa ktorej na Slovensko príde stovka palestínskych utečencov. „Čo tu chcú? Nechceme tu žiadnych teroristov!“ znelo z diskusných fór.