Americký časopis Foreign Policy s predstihom pripomenul dvadsiate výročie konca Sovietskeho zväzu, ktoré vyvrcholilo v decembri 1991, no ktoré sa naplno spustilo päť mesiacov predtým neúspešným vojenským prevratom proti prezidentovi Gorbačovovi v auguste pred dvadsiatimi rokmi.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Vypátranie bin Ládina trvalo Američanom desať rokov. Najnovší zločinecký úlovok je tiež z kategórie „roky na úteku“. Ratko Mladič, vojenský veliteľ bosnianskych Srbov, utekal 16 rokov.

Stane sa arabská jar jeseňou Schengenu? Utečenecké vlny prichádzajú do Európy priebežne predovšetkým zo severnej Afriky a pobrežia Talianska a Španielska sú roky vystavené vylodeniam plavidiel so stovkami zúfalcov, túžiacich po živote v bohatej Európe.

Po likvidácii Usámu bin Ládina je svet o čosi bezpečnejší, spravodllivejší a predvídateľnejší ako predtým. A sieť al-Káida, ktorú bin Ládin urobil svetoznámou, je bez neho nepochybne slabšia, hoci bol posledné roky viac symbolom ako reálnym vodcom. Amerika ukázala bin Ládinovou likvidáciou, že má dostatok vôle na to, aby aj po desiatich rokoch „vrátila úder“, a že ten úder vie stále zasadiť. Niektorých fanatikov to ešte viac naštve, väčšinu to však môže pribrzdiť. Na miesto zabitého šejka a jeho rozprášenej organizačnej štruktúry sa istotne budú tlačiť iní ambiciózni smrťožrúti. Bin Ládinov koniec je tak viac víťazstvom Západu ako prehrou radikálneho islamu.

Po veľkom rozbehu vo februári 2011 a po protivlne, ktorá prišla v marci, je skóre v arabskom svete nerozhodné. Nepokoje, plné ulice a streľba do demonštrantov sa stali štandardom. To, čo na začiatku vyrážalo dych – vo väčšine arabských krajín demokratické povstania neexistovali – vstúpilo do každodenna. S odstupom pár týždňov je však ťažké udržať si prehľad, kde sa čo deje.

Popri vojne v Líbyi pokračujú politické turbulencie s tisíckami demonštrantov a desiatkami či stovkami mŕtvych v ďalších arabských krjainách. V Jemene, kde proti vláde okrem demonštrantov, volajúcich po slobode, stoja aj radikálne islamistické skupiny a al-Káida, vyhlásili stanné právo. Vláda v Bahraine si zavolala na pomoc vojakov zo susednej Saudskej Arábie. A  demonštrácie sa objavili aj v Sýrii, v ktorej už pätdesiat rokov vládne strana Baas, podobná svojej rodnej sestre, ktorá vládla v susednom Iraku až do zvrhnutia Saddáma Husajna pred ôsmimi rokmi.

Bývalý americký veľvyslanec v Prahe William Cabaniss obvinil vysokopostaveného českého úradníka zo žiadosti o úplatok. K prípadu malo dôjsť pred dvoma rokmi v hoteli vo Washingtone, a úradník – námestník ministra obrany – mal bývalému veľvyslancovi, v tom čase už iba šéfovi dozornej rady firmy Tatra, vlastnenej Američanmi, povedať, že ak chce firma vyriešiť problém s dodávkami pre armádu, má dať peniaze.

„Kde pracujete?“, pýtal sa muž, ktorý mi požičiaval auto. „Radio Free Europe“, odpovedám. „Naozaj? Znie to ako z Jamesa Bonda.“

Film Občiansky preukaz láme v kinách rekordy. Príbeh štyroch tínedžerov z polovice sedemdesiatych rokov prechádza od bežnej mladíckej revolty k prežívaniu dopadu pästí komunistickej polície, od širokých úsmevov k mrazivejším spomienkam na zlomené charaktery a zničené kariéry. Dnešným tínedžerom môže byť blízky práve hlavnými hrdinami, ktorí sú v niečom rovnakí ako tí dnešní. A generácii ich rodičov môže byť blízky pripomenutím. Príbeh sa končí niekde okolo roku 1977, keď vznikala Charta. Divák nemá možnosť postavám na plátne zakričať, že treba vydržať už „len“ dvanásť rokov a potom sa to celé rozsype...