Nikdy som tak netúžila po tom, aby ma niekto niekde vítal chlebom a soľou. Slovenským chlebom s chrumkavou kôrkou a mäkkou striedkou. Takým chlebom, čo sa dá (čo, priam musí!) jesť samotný, bez vábivých obložení.

Do sna sa mi ráno dostal skľučujúci pocit, že je vojna. Konkrétne som počula zvuk stíhačiek, nalietavajúcich na náš byt. Otvorila som oči a za oknom som zbadala letieť osem migov v zostave, vypúšťajúcich ruskú trikolóru. Nácviky na prázdnik Pobedy – oslavu víťazstva nad fašizmom. Po Moskve už asi týždeň vídať vojenských veteránov v uniformách s medailami. Sú všade, v metre, v nákupných centrách, hrdo sa nosia a všetci na nich hrdo vzhliadajú. A bežná verejnosť má aspoň na nálepky Spasiba babuške i dedu za boľšoju pobedu! na zadných sklách svojich áut.

Spievajúca plyšová kvetinka. Zlomená herecká cena z filmového festivalu. Listy a obrázky od detí, čo chodili do mojej čajovne v Spišskom Hrhove. Plagát chorvátskeho popového speváka typu Bon Jovi, strhnutého počas veselej noci v kempe v borovicovom lesíku na Makarskej, keď sme nemali na hotel a spali sme tajne na zemi..staré karimatky a spacáky, obžraté moľami, plchmi a myšami.

Na jednom maldivskom malom ostrove pracoval mladý Bangladéšan. V obchodíku s kokosovými orechmi. Obchodík pozostával z jedného vozíčka, na ktorom boli orechy nahádzané, jednej mačety na ich otváranie a jedného Bangladéšana, ktorý ich otváral. Každý deň som k nemu chodievala vypiť a zjesť orech. Šikovne zasekol mačetu do jeho šťavnatej oranžovej šupy a postupne ho tak šúpal. Prásk. Skalp kokosového orecha konečne odletel, cez dierku prepchal Bangladéšan slamku a podal mi ho.

Dneska som sa viezla na tatrovke. A nielenže viezla v zmysle nechala som sa viesť, ale som viezla sama seba! Sedela som za tým obrím volantom, vysoko nad prašnou cestou, plnou ihličia v záhorskom lesíku, vysoko nad problémami ľudstva...riadila som ten obrovský kolos, on išiel, kam som chcela a kam som vládala z celej sily zatočiť volantom. Žasla som, keď som to rozbehla na štvorke do kopca, zaprášilo sa nám pod kolesami, bábätko v mojom bruchu sa natriasalo do rytmu jazdy a vôbec neprotestovalo.

V Číne sú ľudia, ktorí chemicky farbia svojim psíkom srsť. Sú tam kaderníctva, ktoré vám prefarbia labradora na pandu či ši-cu na Hello Kitty. Jeden Angličan prenajal svojmu psíkovi súkromné lietadlo, aby ho odviezlo za ním na Bahamy, lebo psychológ jeho psa povedal, že normálny linkový let by bol pre neho stresujúci. V Amerike sú ľudia, ktorí kupujú svojim psíkom diamantové náhrdelníky a dizajnérske značkové psie handry.

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Kráčam ranným Starým Arbatom a mám šťastnú melanchóliu. To je taká tá, keď cítite neuveriteľný pokoj, ale zároveň máte vypeckované vnímanie a všetky vnemy absorbujete veľmi intenzívne a pozorovateľské schopnosti sú na maxime.