Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky predstavilo zámer zriadiť Múzeum národného obrodenia. Ide o prvú inštitúciu svojho druhu na Slovensku, ktorá sa systematicky zameria na výskum, prezentáciu a popularizáciu slovenského národno-emancipačného hnutia. Projekt sa inšpiruje overeným zahraničným modelom – Národným múzeom Risorgimenta v talianskom Turíne.

Je možné odpustiť, ak je vina až príliš veľká? Túto otázku si opakovane kladie muž a jeho okolie v snímke Otec. Po pozretí filmu si ju položí aj nejeden divák.

Medzi najznámejšie kauzy spoločnosti patrí kontrakt s ministerstvom obrany na kontajnerové mestečko NATO.

„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.“ – Milan Rastislav Štefánik. Lenže bojovať bez vízie a stratégie nestačí. Je dôležité vedieť, prečo bojujeme a za čo bojujeme.

Vycestovať kvôli návšteve galérie zvykneme väčšinou do zahraničia. Najčastejšie do neďalekej Viedne, Budapešti, Brna či Prahy. Obdivujeme medzinárodnú výtvarnú scénu, s ktorou sa doma stretávame zriedkavejšie, aj tvorbu domácich umelcov, ktorým sa podarilo presadiť mimo našich hraníc.

Dňa 11. júla 2000 zomrel Jaro Filip, ako 51-ročný. Bol to človek vysokých otáčok a ako keby mu chýbali kontrolky „spomaľ, lebo to zle dopadne“. V tomto nemal obranné mechanizmy. Napriek tomu tu zanechal dielo ako niekoľko rôznych výkonných ľudí.

Videli sme holokaust je jeden z výsledkov výnimočného projektu realizovaného Nadáciou Milana Šimečku Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Druhé vydanie knihy, ktorá svojho času vyvolala veľký ohlas, po desiatich rokoch pripravila Monika Vrzgulová.

Je leto, a tak chcem v tomto trochu menej turbulentnom období napísať o človeku, ktorý si zaslúži našu pozornosť a ktorý je podľa mňa dobrým príkladom toho, ako sa majú vykonávať dôležité funkcie v štáte a ako netreba podliehať predsudkom.

Pred 40 rokmi 7. júla 1985 sa konala púť na Velehrad. V tom roku bola o to významnejšia, že sa uskutočnila pri príležitosti okrúhleho výročia smrti sv. Metoda (1 100 rokov). V médiách bolo o jej príprave len riedko informácií. Kdeže televízny prenos!

„Ahoj, Jaroslave, chybíš nám. Máme tě rádi,“ čte Jaroslav Halajčík z dopisu, který mu poslala na západ Ukrajiny jeho rodina. Odmlčí se, zvedá oči od papíru a překládá ho. „Dál už je to osobní,“ nechce ve čtení pokračovat. „Ještě pusu mi posílá,“ jásá 36letý Slovák. Jaroslav Halajčík je prvním občanem členského státu Evropské unie, který se dostal do zajetí na Ukrajině, když bojoval na straně Ruska.