Čo spája a čo rozdeľuje „politické embryá“ Progresívne Slovensko a SPOLU? Zhodujú sa na pomenovaní najväčšej výzvy pre Slovensko? A s kým jej chcú čeliť? Diskutujú Michal Šimečka z Progresívneho Slovenska, Miroslav Beblavý zo zoskupenia SPOLU-Občianska demokracia a nezávislý poslanec Martin Poliačik

Kardinál Dominik Duka napsal v dopise z 27. října Tomiu Okamurovi: „Jsem přesvědčen, že nás spojuje péče o bezpečí lidí v této zemi i řada jiných úvah.Vážený pane předsedo, dovoluji si Vám pogratulovat k výsledkům voleb do Poslanecké sněmovny Parlamentu ČR.“

Poznáme sa od roku 1991. Vieme o sebe veľa, vrátane veľkých zlyhaní. Ale v atmosfére, kde je Jeňo za prototyp necitlivého odľuda, musím o ňom napísať trochu viac.

V našich novodobých dejinách to vraj bolo často tak, že jeden člen rodiny bol v Hlinkovej ľudovej strane a druhý v komunistickej strane. Bolo to akési rodinné poistenie pre každý prípad. 

O župné voľby býva minimálny záujem, lebo VÚC nie sú funkčné útvary. No tieto voľby boli síce zbytočne drahým, ale zaujímavým prieskumom názorov verejnosti na vládnutie Smeru.

Jako Američané vzpomínají na to, jak to bylo v den atentátu na prezidenta Kennedyho, Češi pamětníci vědí, co dělali 10. listopadu 1982, kdy zesnul soudruh Leonid Iljič Brežněv.

Hamleti sa mohli v Poľsku rodiť celé dvadsiate storočie. Veľa o nich vieme: Poľsko malo Andrzeja Wajdu (1926 – 2016), kronikára osudových víchric. 

Profesor Tomáš Halík sa spoločne s viedenským teológom, profesorom Paulom Zulehnerom postavili proti vnútrocirkevným útokom miereným voči pápežovi Františkovi.

Toto sú moje útržkovité spomienky na muža, ktorý mal obrovskú moc, na konte milióny a dnes ho vyšetrujú pre podozrenie, že si objednal vraždu.

Trestne stíhaný miliardár oslavuje víťazstvo. Česká ľavica je rozdrvená, ale v pražskom parlamente zostáva bojovná opozícia.