O úspechu a neúspechu, o zdare a nezdare, o uplatnení a neuplatnení vraj rozhoduje alebo môže rozhodovať náhoda. Nechce sa mi tomu veriť, ba čo viac, prirodzene sa tomu vzpieram, ale odniekiaľ sa tento názor ku mne dostal, a keďže som ho udržal v pamäti, predpokladám akosi, že to bol dôveryhodný zdroj.

Opera nie je iba o vysokých tónoch. V budapeštianskej Marii Stuarde však nezanedbateľne lemujú výkony troch hlavných postáv – inak solídneho Juraja Hollého trápia, Gabriella Balga sa v nich kúpe a výkon Orsolye Sáfár nezachránili.

Neznamená to, že pracoviská treba fyzicky uzatvoriť, ale že je potrebné mať jeden manažment a vedenie školy, ktoré by dokázalo sledovať, kde mu napríklad chýbajú personálne kapacity, efektívne hospodáriť či hľadať partnerov.

Takto jasne si zatiaľ nedovolil hovoriť o návrate do totality ani Viktor Orbán.

Šťastie je univerzálna túžba ľudstva. Ako ho prežívajú jednotlivé generácie v čase globálnych kríz, neistoty a spoločenských zmien? A sú vôbec šťastné?

Kdyby existovala celosvětově platná Ústava pop music, na prvním místě by klidně mohl být paragraf tohoto znění: „Brian Wilson vynalezl impresionismus v rock'n'rollu .“

Ako ľudia starnú, získavajú to, o čo sa celý život usilovali: šťastie. Život totiž, aspoň sa tak javí, nie je dlhý pomalý ústup zo slnečných strání do tienistého údolia smrti. Je to skôr oblúk v tvare písmena U.

Žijem v Silicon Valley a som obklopený technomiliardármi, ktorí dnes investujú obrovské peniaze do výskumu dlhovekosti. Jeff Bezos, Larry Page, Larry Ellison a Peter Thiel vrhli zdroje do výskumu, ktorý im (a možno aj nám ostatným) raz pomôže dlhšie žiť. Rozumiem ich motivácii, ale neverím, že je to dobrý nápad.

Výskumy z prvej dekády tohto storočia hovoria, že ľudia vo vyššom veku bývajú v priemere šťastnejší ako ľudia v strednom veku. Toto pomerne prekvapujúce zistenie je v podstate veľmi optimistické – hovorí totiž, že starnutie nemusí znamenať postupnú stratu väčšiny radostí. Platí to aj dnes?

Keď Friedrich Merz 6. mája nastúpil do funkcie desiateho kancelára Nemeckej spolkovej republiky, bolo to vyvrcholenie jeho náročnej cesty plnej omylov a pádov. 69-ročný Merz, ktorý bol neraz takmer hlavnou postavou nemeckej politiky, si počas svojej dlhej kariéry vytvoril mnoho nepriateľov – pričom najväčším si bol on sám.