Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.

Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o mojej manželke. Je to elegantná žena. Neviem, a vlastne ani nechcem vedieť, čo na ňu hovoria iní chlapi, pre mňa je najšmrncovnejšia. Nezáleží, či má tepláky, či kvetované šaty, či mi dohovára, alebo ma chváli. Niekedy písala básne a študovala francúzštinu. Na taške mala našitú aplikáciu z hlinených guľôčok a kociek. Raz som ju stretol v školskom bufete, v omamnej vôni vlašského šalátu a čerstvého pečiva. Ozdoby z tašky sa jej rozsypali po zemi a ona ich rýchlo zhŕňala do dlaní. Test, z ktorého dostala FX, mi venovala na výstrahu.

Prvý bol svätý človek. Druhý nie, no mal talent od Boha. A tretí bol historik, ktorý chcel samostatnosť, ale nie hrubosť. Čo po nich ostáva?

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.

o pár dní by si mal pozemských 60 rokov. Už dva a pol roka tu síce fyzicky nie si, ale narodeniny sú narodeniny. Tak, ak sa dá, chvíľočku ma, prosím, počúvaj.