Existuje na svete mesto, do ktorého som sa nikdy nechcela ísť pozrieť. Existuje jazyk, ktorý som sa nikdy nechcela učiť. Predvčerom som sa teda do Moskvy presťahovala a od utorka chodím na ruštinu. Bez onej turistickej návštevy. Rovno s vecami, aj s klavírmi a macíkmi. Neviem, dokedy ma život hodlá takto skúšať, ale predpokladám, že to už neprestane.

Už mi konečne zasa všetko smrdí od dymu. Milujem tú vôňu (aj keď ma minule preto vyhodili z vlakového kupé, že „slečinka, ale takto sa do vlaku nenastupuje, takíto vyúdení, kto to kedy videl, no jaké by to bolo, keby tu každý takto smrdel od dymu?" Slušne som sa ospravedlnila ujovi a vyšla von do uličky. Ako som vychádzala, všimla som si, že z uja strašne tiahne chľast...).

Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Po mesiaci v Moskve, šedivej a nie a nie sa prebúdzajúcej k jari, sme konečne vypadli preč. Na Zalatoe Kaľco, tzv. Zlatý okruh. Oblasť, siahajúca asi 250 km severne nad Moskvu? Plná malebných mestečiek s impozantnými kremľami, pravoslávnymi kostolíkmi s vežičkami v tvare cibule, malebnými dreveničkami a rozbitými vozovkami. Hneď za Moskvou sme zostali v 9-hodinovej zápche, a tak nám 228 km cesta trvala 11 a pol hodiny. V rusku je „prázdnik" a cez prázdnik idú predsa všetci na „daču". Pätnásťmiliónová Moskva ide zrazu chalupárčiť. Ostávajú iba presvedčení komunisti na prvomájovom sprievode.

Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

Fascinuje ma tá masa vody nad Moskvou. Ešte viac ma fascinuje samotný zvrhlý nápad vybudovať ju. Kto iný, bol to sám Stalin, ktorý si zmyslel, že Moskva musí mať priamy prístup k piatim okolitým moriam. A keďže bola totalita a gulagy boli plné politických väzňov, vybudoval Moskovský kanál. Spája rieku Moskvu a Volgu a má dĺžku 128 km. Počas výstavby v rokoch 1932 až 37 zomrelo 22 tisíc väzňov z gulagov, ktorí budovali toto šialenstvo

Pred pár rokmi som v jednom z týchto stĺpčekov spomínala svojho kamaráta Austrálčana, buddhistického mnícha, ktorý žije v obrovskom kláštore v Indii medzi tisíckami tibetských mníchov (bolo to niekedy v januári alebo februári 2011). Stretla som ho v indickom meste Bodhgaya, kam prišiel s kamarátom z kláštora meditovať pod Buddhov strom. Ja som tam bola písať svoju knihu.

Nie je mi to úplne po srsti, predávať okato samu seba. Ale keď som zašla až tak ďaleko, že som nechala druhých, nech o mne nakrútia dokument, je to už jedno a nedá mi to neprihriať mu tu teraz polievočku. Takže, áno, do kín teraz prišiel dokument Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami. Prišiel do kín v čase, keď sa môj život turbulentne otočil o 180 stupňov a neostal mi kameň na kameni. Napriek tomu nepadám do priepasti, ale ani nelietam v euforických nebesách. Väčšina filmu je nakrútená v čase, keď som ešte nič netušila. Respektíve tušila, ale nepredpokladala.

Práca sa dá robiť srdcom alebo pre peniaze. V ojedinelých prípadoch sa stáva, že človek, ktorý sa nedá peniazmi ani po rokoch pokaziť, zrazu zarobí peniaze. Oni vás všetci tí ľudia, čo vám chcú dobre, prehovárajú, aby ste svoju prácu prispôsobili honbe za peniazmi, aby ste robili rádiovejšie pesničky, komerčnejšie zájazdy alebo vyrábali trendovejšie výrobky, ale vy robíte len to, čo máte radi, a tak, ako veríte, že je to správne. Ja som si od začiatku zvolila túto cestu, ale nestretla som na nej veľa podobných.