Prídeme domov, k mame. Otvoríme dvere a ovalí nás dobre známa vôňa. Pomedzi sladko-slaný závan vyprážaných placiek sa do popredia tlačí to, čo z nich robí maškrtu nad maškrty. Zemitý, horúci tón, za ktorý môže len cesnak.

K štyridsaťkilovému bochníku pristúpi muž s malou rúrkovitou dýkou. Najprv ho potľapká, akoby ho upokojoval. Potom pokračuje skúseným bodnutím priamo do srdca bochníka. Dýku vyberie, ochutná, čo sa v nej zachytilo. Prikývne. Môžeme ho označiť ako Parmigiano-Reggiano.

Najčastejšie ho nájdeme v pestrofarebných šalátoch rôznych módnych bistier alebo ako základ napodobenín stredomorských vegetariánskych lahôdok – guľôčok či fašírok. K nám zavítal pomerne neskoro, napriek tomu, že na svete existuje už od biblických čias. Volajú ho jednoducho: bulgur.

Vôňa starožitných almár a izieb starých materí. Vojdeme a priplichtí sa nám k nosu jemný exotický parfum. Netušíme, odkiaľ pochádza, pokiaľ sa nepozrieme na skriňu, či v polici s bielizňou nenahmatáme akési tvrdé jablko. Žltú a vzdorovitú dulu.

Dojedla sa polievka, hutný hovädzí vývar s domácimi rezancami. Prichádza na rad nedeľné kura. Na tanieroch sú už kopčeky ryže, deti sa hlásia o svoje mäso s rúčkou. Nakoniec do misiek pri tanieroch pribudne obligátna príloha – kompót.

Bez neho sa v Japonsku v kuchyni nikto nikam nepohne. Je základom všetkého, najmä kľúčového vývaru dashi. Luxusná ingrediencia, ktorá vyzerá tak, že by Európan za ňu nedal ani päť centov, a pritom je to hotový zázrak – katsuobushi (čítame kacuobuši).

Sú malé a okrúhle. Keď otvoríme vrecko, skoro z neho vyskočia. Sypké slniečka, čo pomaličky vlhnú na jazyku a menia sa na sladkú omamnú kašu. Rýchla nevinná sladkosť pre drobcov, základ jednoduchých ovocných tort. Piškóta.

Šťavnaté mleté či natrhané mäso zavinuté spolu s ďalšími fantastickými ingredienciami v jemnej pšeničnej placke. Človek do tej zmesi štiav a vôní zahryzne, chvíľu nič, no potom sa to začne. Karneval dunivých bubnov na jazyku, v ušiach zaerdžia mariachi (mariači). Burrito.

Prechádzate sa po prímorskom letovisku. Všade slnko, zubatí opálení ľudia, na domoch tyrkysové okenice, vo vzduchu more a sladké ničnerobenie. Prechádzate okolo reštaurácie a zrazu skameniete. Na tanieri pri jednom stole leží ona. Presnejšie jej chápadlo. Chobotnica.

Tie škvrny sa nedajú vyprať. Nemal by ho preto jesť niekto, kto sa pri každom jedle okycká ako autor tohto článku. Hoci pri takej lahôdke je to výzva aj pre skutočných majstrov spôsobného jedenia. Je krvavočervený, je plný slnka. Ajvar.