Len dve a pol hodiny cesty (asi 200 km, na kanadské vzdialenosti teda za rohom) z Ottawy na východ leží najväčšie mesto Québecu – Montreal. Oproti hlavnému mestu Kanady je to trocha iný svet. Až do polovice októbra býva zvyčajne v Kanade nádherná a teplá jeseň, keď môžete obdivovať farebnú škálu miestnych javorov. Má ich aj toto veľkomesto.Montreal totiž veľkomestom naozaj je, na rozdiel od Ottawy, ktorá je rozťahaná, ale veľkomestského ducha nemá. Nájdete tam mrakodrapy v centre, starý prístav s historickými budovami, množstvom parkov, galérií, múzeí a dosť etnicky aj jazykovo zmiešaných štvrtí s osobitným charakterom.

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

Prosím, neignorujte toto varovanie. Utekajte do stánku a kúpte .týždeň aspoň siedmim svojim známym. Inak sa vám stane nešťastie. Svet internetových hoaxov je na prvý pohľad neškodná zábava, v skutočnosti je zneužívaný na manipuláciu verejnej mienky.

Jej plavecká kariéra trvala vyše tridsať rokov. Robila svetové rekordy, nosila medaily z olympiád i majstrovstiev. Ale to je minulosť. O pár dní sa jej narodí druhé dieťa a plánuje byť matkou na plný úväzok. Martina Moravcová.

V pondelok ráno v Harleme zavládlo na chvíľu ticho. Cez víkend sa to však opäť rozbehne.

V auguste 1960 charakterizoval americký časopis Time Che Guevaru ako mozog revolúcie, Fidela Castra ako jej srdce a Raúla Castra ako jej päsť. Kubu síce komunistická propaganda vykresľovala ako „ostrov slobody“, v skutočnosti však ide o jednu z nejtuhších diktatúr súčasného sveta.

Dve knihy z dvoch centier sveta. V niečom sú podobné, v niečom akoby sa dopĺňali. Obe sú o láske v rozpadajúcom sa svete. Obe sú „multi-kulti”, obe sú znepokojujúce.

Andrej Dúbravský vystavil v zatopenom depe metra na kraji Petržalky svoje vzrušujúce, magické akvárium.

Keď sa Blaine Harden stretol v roku 2008 v soulskej reštaurácii so Šinom Tong-hjokom, nebol už novinárskym uchom. Mal 56 rokov, za sebou tridsaťročnú kariéru kariéru spravodajcu Washington Post a New York Times. Videl a zažil všeličo. O Severnej Kórei nemal žiadne ilúzie. Tušil, o čom mu bude hovoriť severokórejský utečenec Šin. Vedel, že mnohí utečenci zveličujú svoje utrpenie, že si pripisujú zážitky, ktorí zažili iní, preto treba brať všetko s rezervou. Šin však profesionála Hardena vyviedol z miery. Nasledujúce roky strávil nielen počúvaním Šina, ale aj overovaním si jeho tvrdení. Šin neklamal.

S barónkou Thatcherovou odišla jedna z posledných veľkých postáv dvadsiateho storočia, ktoré vedeli, akým zlom bol komunizmus a aký nemravný je socializmus. Čo príde po nich?