Málokedy sa verejná diskusia zhodla na niečom tak jednoznačne. Nový post osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete, na ktorý EÚ menovala Jána Figeľa, je vraj „trafikou“ pre doma neúspešného politika. Nič viac?

Dňa 26. mája 2016 uplynie 70 rokov odvtedy, čo vo voľbách na Slovensku dostali komunisti na frak. Demokratická strana získala viac ako 61,43 percenta, komunisti len 30 percent. V celom štáte bola účasť vo voľbách takmer 94 percent. 

Začiatkom deväťdesiatych rokov chcel zakladať vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner domobranu. Domobrana bola vlastne len iným pomenovaním pre ozbrojené pästi politických strán vo všetkých totalitných režimoch dvadsiateho storočia.

Alebo bude Slovensko európske, alebo nebude. Hrdosť na príslušnosť k tomuto kontinentu však akoby na Slovensku chýbala.

Zaráža ma tá neznesiteľná ľahkosť, s akou mnohí seriózni politológovia a komentátori otočili o stoosemdesiat stupňov svoj postoj k narýchlo uvarenej vládnej koalícii.

Mám za sebou prvé prečítanie novej posynodálnej exhortácie pápeža Františka Amoris lætitia. Na jednej strane sa číta ľahko, na druhej si vyžaduje vracať sa k mnohým témam opätovne.

V marci uplynulo 50 rokov od chvíle, čo v Žiline zomrel jezuitský kňaz Vendelín Javorka. Životný príbeh tohto černovského rodáka pritom patrí do svetových dejín cirkvi 20. storočia

25. marec 1988, týždeň pred Veľkým piatkom. Pokojná demonštrácia za náboženské a občianske slobody je rozohnaná Verejnou bezpečnosťou.

Píšem to s veľkou ľútosťou. Kotlebovu ĽSNS otvorene podporuje okrem troch kňazov aj bývalý bojovník proti komunizmu Anton Selecký. Môj dlhoročný a dnes už bývalý kamarát.