Keď myslím na Moskvu, vždy si predstavím obrovskú sieť metra. Je to najčastejší dopravný prostriedok, ktorým cestujem, a je to aj skvelý obraz toho, čo sa práve v meste deje. Metro je v špičke rušné rovnako ako cesty nad ním. Občas nemám na výber a musím poriadne zabojovať, aby ma dav nestiahol tam, kam nechcem ísť. Napríklad späť do práce, z ktorej práve odchádzam.

Najzaujímavejšia politická otázka týchto dní je psychologická: čo sa teraz deje v hlave Roberta Fica? To, čo premiér pre seba osobne vyvodí z potupnej prehry, určí podobu slovenskej politiky.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Slovenské kiná posledný týždeň napĺňa film Jonáša Karáska Kandidát. Za prvé štyri premietacie dni ho videlo 13 675 divákov, čo sme tu už dávno nezažili. Jedno je už teraz isté: tvorcovia ukázali, ako sa v súčasnosti robí filmové promo.

O Jane Eyrovej a Ilúziách v Činohre SND sa hneď po premiérovom víkende rozchýrilo, že ich v každom prípade treba vidieť. Nezhodli sa na tom len divadelní kritici, ale aj diváci, vďaka ktorým sú obe inscenácie na niekoľko týždňov dopredu beznádejne vypredané.

A ja už niekoľko dní každú hodinu počúvam v rozhlase správy a moje srdce býva v Kyjeve, vo Ľvove, v Ivano-Frankovsku a v Kolomyji. Na Východe sa dejú veľké veci, ktoré rozhodnú, ako bude vyzerať náš kontinent.

Istý čas to vyzeralo, že územná celistvosť Iraku je už mimo ohrozenia. Zbežný pohľad ukazoval, že krajina síce nie je v poriadku, ale bezprostredný výbuch nehrozí. Potom sa čoraz častejšie začalo ozývať nové meno: ISIS. Bojovníci tejto organizácie možno napokon Irak predsa len rozdelia.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Túžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote.Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.