S hercom Marcelom Nemcom sme sa rozprávali nielen o novej životnej perspektíve, ktorú mu dala jeho „chorôbka“, ako svoje onkologické ochorenie rád nazýva, hereckej zmene, rozdelenej slovenskej spoločnosti, ktorej úroveň verejného dialógu je katastrofálna, ale aj o jeho skúsenosti s dobrom v neznámych ľuďoch okolo nás.

Samozrejme, že voľby majú byť už pred letom. Za júnový termín som hlasoval na mimoriadnej schôdzi NR SR koncom januára. Ak stihne parlament ešte raz k veci zasadnúť predtým, než bude pre účely júnového termínu neskoro, urobím tak znovu.

Nedávno sa nášmu parlamentu podarilo odhlasovať označenie Ruska za teroristický štát – výborný krok. Ale čo z toho? Slová predsa nevyhrávajú vojny, povie skeptik. Nie je to pravda. Slová sú silné zbrane.

V týchto dňoch sme svedkami pohybu na domácej politickej scéne. Vznikajú nové strany a zoskupenia za účelom neprepadnutia hlasov demokratických voličov. Výsledok však môže by presne opačný a existujúce strany môžu spadnúť pod 5-percentnú hranicu.

Nedávno sme uviedli s Janom Urbanom a partiou spolupracovníkov knihu Mýty v nás a kolem nás (Praha, Anaon 2022). Pred niekoľkými dňami som sa vrátil z jej vernisáže v košickom Artfore. Premýšľam o príbehoch ľudí, ktorých som v Košiciach stretol. Počas hektického obdobia spred viac ako troch desaťročí sme sa nestihli pokojne porozprávať. Tie tváre akosi zapadli. A pritom to boli na východnom Slovensku ľudia „prvej línie“.

Ešte si dobre pamätám, ako sme za vlády komunistov bojovali za mier. V našich mestách sa organizovali „mierové pochody“, nad hlavami sa na tzv. „mávatkách“ vo vetre trepotali podomácky vyrobené holubice z tvrdeného papiera. A keď boli oslavy väčšie, tak sa okrem tých neživých okrídlených zvestovateľov mieru a pokoja nad našimi hlavami objavili aj holubice živé.

Matka Martiny Kušnírovej a otec Jána Kuciaka hovoria, ako sa od vraždy ich detí zmenili ich životy a prečo sa im zdá, že spoločnosť zabudla, čo sa tu celé roky dialo. Ich právny zástupca Roman Kvasnica hovorí, prečo k vražde dvoch mladých ľudí prišlo.

Podobne ako Babiš v kampani v Česku, aj u nás istí politici rečnia o mieri a zaťahovaní do vojny. Rovnako ako Babiš však nespomenú kľúčovú stranu jednaní, bez ktorej sa vojna nikdy neskončí a ktorej roky pochlebovali – Rusko.

Územné nároky agresora vedú vždy k vojne a utrpeniu. Bolo tak aj za Hitlera, keď si robil nárok na Sudety. A nezostalo to iba u susedov.

Niektoré strany sa na voľby pripravujú populizmom, iné spoluprácou s osobnosťami, ktoré majú odbornosť a osobnú integritu. Progresívne Slovensko angažovalo Jaroslava Spišiaka, ktorý má zásluhy na ozdravovaní slovenskej polície. Aký je to signál pre Slovensko?