Istý čas to vyzeralo, že územná celistvosť Iraku je už mimo ohrozenia. Zbežný pohľad ukazoval, že krajina síce nie je v poriadku, ale bezprostredný výbuch nehrozí. Potom sa čoraz častejšie začalo ozývať nové meno: ISIS. Bojovníci tejto organizácie možno napokon Irak predsa len rozdelia.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Túžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote.Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.

Je vyhnaný jazyk a jazyk, ktorý vyháňa. Jazyk propagandy a jazyk spisovateľa. Jazyk Goebbelsa a jazyk Imre Kertésza. Orwellovská novoreč totalitných režimov a veta Victora Klemperera o jazyku tretej ríše, že všetko, čo sa neskôr objavilo v myslení a v činoch, bolo najskôr v jazyku. Jazyk Železnej opony a Berlínskeho múru. Jazyk, ktorý je so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

V divadelnom štúdiu súboru Disk v Trnave na Kopánke mala premiéru inscenácia Opulentná sviňa. Je to zvláštna správa o svete, o tom, čo žijeme, ako sa nám darí, kam sme sa dostali.

Tá olympiáda, tá je! Cez chvíľku voľna sa nemôžem zadívať ani len na záznam súbojov, pretože ma to núti dopozerať ich až do konca. To meranie síl je na rozdiel od seriálov skutočné. Každý z pretekárov má dve nohy aj ruky, rovnaký sneh aj ľad. V kolektívnych športoch hlava pri hlave a plece pri pleci. Pri individuálnych športoch na štarte dotiera v hlave večná otázka: Dokážem byť lepší ako tí predo mnou? A tí po mne dokážu byť horší? To je psychológia športu, nikto nemá nič dopredu zaistené, aj šťastie je slepé. Všetko sa deje teraz! V hlave, nohách, srdci. Tu rozpoznáš charakter človeka presne v momente, keď musí siahnuť na absolútne dno svojich síl.