Ďalšie dejstvo gréckej drámy má tentokrát jasný začiatok a koniec, pretože je ohraničené dvomi dôležitými dátumami. Prvým je 25. január, deň víťazstva radikálnej ľavicovej strany Syriza v gréckych parlamentných voľbách. Druhým je 28. február, kedy končí platnosť súčasného záchranného programu, v rámci ktorého má Grécko prístup k financiám výmenou za – v Grécku mimoriadne nepopulárne – úsporné opatrenia.

Po prvý raz za celý nepredvídateľný polročný „ukrajinský“ vývoj nastala chvíľa, ktorá sa dlhé roky očakávala. Európske súdy v Haagu a v Štrasburgu minulý týždeň rozhodli o nezákonných, medzinárodne neprípustných metódach ruského štátu.

Aj keď Obama hovorí, že studená vojna z toho nebude, treťou vlnou sankcií, ktorou sa EÚ pridala k USA, sa začína éra otvorenej konfrontácie s Putinovým Ruskom.

Zotrvanie Grécka v eurozóne sa minulý týždeň dostalo na hranu. Aj keď Alexis Tsipras a Janis Varufakis pôsobia ako prefíkaní balkánski obchodníci s koňmi, v skutočnosti sa tu hrala šachová partia o budúcnosť jednej krajiny i spoločnej meny.

Mexický miliardár Carlos Slim navrhuje, aby sme pracovali namiesto piatich už len tri dni v týždni. Vzápätí ho podporil iný miliardový boháč, Brit Richard Branson. Naplnia sa ešte za našich životov odvážne vízie o civilizácii voľného času?

Stlpčekár denníka Financial Times Simon Kuper hovorí, že každá bohatá krajina má svoj ​​spôsob dovoleniek: „Švédskym ideálom je váľať sa na odľahlom ostrove, pokiaľ možno nahý a s fľašou vodky. Holanďania, naopak, majú radi hlučné kempingy s množstvom iných Holanďanov.“

Facebook robil nedávno titulky experimentom, v ktorom išlo o manipulovanie s pocitmi používateľov. No zdá sa, že spoluzakladateľ svetoznámej služby Mark Zuckerberg momentálne poškuľuje skôr po prieniku do úplne iného biznisu.

Ve Spojeném království už po dvě desetiletí od Maastrichtské smlouvy pomalu a nezadržitelně narůstá lidový odpor vůči EU, lépe řečeno proti integraci, proti federálnímu projektu vybudovat jednotný evropský národ a stát.

Sýria a Egypt sú nešťastné krajiny, ktorým azda ani nemožno pomôcť. Nie tak, aby sa vyhli strašným dôsledkom toho, kam sa dostali. Prečo však k tomu prišlo?

Hoci britskí zákonodarcovia pribrzdili Davida Camerona v odhodlaní zaútočiť na Sýriu, v čase našej uzávierky sa zdalo, že USA sú pripravené na rýchlu vojenskú akciu. Dôvodom bol čierny 21. august – teda silné podozrenie, že Assadov režim použil zakázaný jedovatý plyn, ktorý zabil stovky ľudí vrátane detí.